24. február
Montanus, Lucius a spoločníci
V Kartágu v severnej Afrike umučili v treťom storočí 22. mája v roku 260 diakonov, ktorí slúžili kresťanskej cirkvi po smrti ich biskupa Cypriána. Dnes je ich sviatok - svätých Montanusa, Luciusa, Juliána a Flaviána, ktorého ako posledného popravili až o tri dni neskôr. Cypriána umučili v roku 258 za cisára Valeriána, ktorý vydal edikt na prenasledovanie kresťanov. Vtedy umučili mnohých biskupov aj s ich kňazstvom. Okrem Cypriána zomreli Sixtus v Ríme, Dionýz v Paríži, Quadrátus v Utike, Fruktuózus v Tarragone a Dionýzus Alexandrijský musel odísť do vyhnanstva.
V Kartágu vypuklo povstanie proti rímskej nadvláde a prokonzulovi. Tento zástupca vladára nehľadal skutočných vinníkov povstania, ale rozhodol sa mučiť kresťanov. Počas prenasledovania diakonov v Kartágu prišlo k viacerým zázračným udalostiam. Zatkli ich všetkých naraz, keď ich našli v jednom dome spolu s niekoľkými veriacimi laikmi. Najprv ich prokonzul Galérius Maximus odsúdil na smrť upálením. Začalo však pršať a zapálená hranica zhasla. Na to Galérius Maximus zomrel. Diakoni nezomreli, ale neprepustili ich ani na slobodu. Vtedy sa kňazovi Viktorínovi vo sne zjavil Ježiš a povedal mu, aby väzňom odkázal: "Majte odvahu! Som s vami! Dosiahnete slávnejšiu korunu!"
Diakoni sa neopúšťali, aj keď ich trápili smädom a hladom. Čakalo sa na vymenovanie nového prokonzula. Na ďalšie vypočúvanie a odsúdenie na smrť. Žalárnici sa snažili ich prinútiť, aby sa zriekli Krista a obetovali rímskym pohanským bohom. Tým by si zachránili život. Väzni predtým na slobode vykonávali diakonát. Slúžili pri oltári a v niektorých prípadoch zastupovali aj kňaza.
Montanus, Lucius, Julián a Flavián mali nižšiu cirkevnú hodnosť, ale Boh ich dal za vzor mnohým kňazom, keď na smrť šli s tvárami žiariacimi šťastím z blízkeho stretnutia s Ježišom.
Flavián napísal kresťanom v Kartágu z väzenia list o súdnom pojednávaní, kde boli aj tieto slová: "Vždy musíme zachovávať svornosť a lásku. Potom premôžeme diabla, potom dosiahneme u Pána, o čo ho prosíme. Nijakým iným spôsobom nemôžeme získať večný život. Milujme sa, aby sme na Zemi boli takí, akí budeme v nebi."
Posledne citovaná veta je aktuálna dodnes - aby sme na Zemi boli takí, akí budeme v nebi. Raz po vyše štyridsaťosem hodinovom trýznení, keď nedostali nič jesť ani piť, zrazu sa v ich hladomorni objavili subdiakon Herenián a katuchumen Januárius. Obaja riskovali životy, kým sa im podarilo presvedčiť žalárnikov, nech ich pustia k odsúdencom. Tí boli na smrť vyčerpaní, ale nechceli zomrieť vo väzení. Túžili potom, aby sa stretli s katmi na popravisku a mohli sa im pozrieť smelo do očí.
Herenián a Januárius nesmeli väzňom doniesť jedlo ani vodu. Mohli ich len navštíviť. Priniesli im však niečo vzácnejšie - Božie telo. To sa im podarilo prepašovať nepozorovane cez strážcov do väzenia. Vďaka prijímaniu diakoni zázražne obživli. Flavián o tom napísal: "Chorí a tí, ktorí sa biedne cítili, znovu dostali silu. Všetkých, ktorí pre zlý chlieb a studenú vodu ochoreli, tento pokrm uzdravil. Za zázračné uzdravenie sme vzdávali Bohu vďaky."
Flavián v úvode listu napísal vyznanie platné dodnes: "Sluhovia Boha a zasvätení jeho Krista nemajú inú povinnosť, ako tú, aby mysleli na veľký zástup svojich bratov."
Všetci spomínaní sa teda nakoniec stretli naozaj so svojimi vrahmi na popravisku, kam kráčali s tvárami rozžiarenými šťastím, že môžu byť Kristovými mučeníkmi.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára