8. február
Hieronym Emiliani
Život na tretiny - tak by sme mohli opísať osud svätého Hieronyma Emilianiho. Tento šľachtic z Benátok sa narodil v roku 1486. V prvej tretine života sa venoval vojenskej kariére. Podarilo sa mu dosiahnuť hodnosť veliteľa pevnosti v Castelnuove di Quero na rieke Piava, ktorá sa stala známa aj pre mnohých Slovákov v časoch prvej svetovej vojny v 20. storočí, keď v nej namiesto vody tiekla ľudská krv - taká tu bola dramatická bitka.
Aj Hieronym Emiliani vedel, čo je to vojna, hoci žil štyristo rokov predtým a vedel aj, čo znamená byť vo vojne porazený. Musel sa vzdať a zavreli ho do väzenia. Tu rozmýšľal nad márnosťou zlého konania človeka. Z väznice pochádzajú aj tieto jeho slová poznania: "Aké obety som priniesol pre bláznivú a nezmyselnú vojenskú česť! A ako málo som doteraz robil pre teba, Pane, pre svoju biednu dušu a pre večný život! Aby som dosiahol hodnosť a roky si ju zachovával, nespával som celé noci a podstupoval som množstvo nebezpečenstiev. Ale na to, aby som dosiahol večnú hodnosť, mne nešťastníkovi bola každá obeta priveľká, každá chvíľa drahá."
Tak sa dostal do tretej fázy života, v ktorej sa rozhodol obetovať všetky sily iným. Najprv ešte po oslobodení opäť zastával funkciu veliteľa v Castelnuove, ale bol to čas jeho premeny.
Od uvedomenia si toho, čo je dôležité, k tomu, čo treba aj činmi dokázať. A tak sa v roku 1519 vzdal všetkých hodností a úradov. V Benátkach najprv prevzal výchovu synovcov. Tým zomrel otec a Emilianiho brat. Nakoniec od roku 1528, teda ako štyridsaťdva ročný, sa začal naplno venovať poslednú tretinu života len trpiacim.
V roku 1528 vypukol v Benátkach mor. Po uliciach sa potulovali chudobné detí, ktoré prišli o rodičov a nik sa o nich nestaral. Hieronym Emiliani ich vzal k sebe. Hľadal deti po meste, pritom sám odnášal chorých na mor do nemocníc.
Nakoniec sa aj on nakazil morom, ale zázračne sa z neho uzdravil. Mal vznešený cieľ - vychovávať siroty. Učil ich čítať, písať, dával im jesť. Na to obetoval celý svoj majetok, ale nebolo toho dosť. Musel chodiť on pôvodne hrdý šľachtic a obávaný vojenský veliteľ z domu do domu ako žobravý mních. Žobral o chlieb pre hladné siroty, pričom ho raz jeden muž opľul. Emiliani si slinu utrel a poďakoval za ňu slovami: „To bolo pre mňa a ešte vás prosím o almužnu pre moje siroty.“
Muž sa zahanbil a pomohol mu. Pre padlé mladé dievčatá zriaďoval útulky, kde mohli začať nový život. Svojim entuziazmom zapálil viacerých kňazov a aj jeho vysvätili. Jeho kňazské spoločenstvo založilo pri dedine Somaska azylový dom svätého Bazila. Tak Hieronymova družina prerástla do organizovanej Spoločnosti služobníkov chudobných, ktorá bola neskôr povýšená na Kongregáciu rehoľných klerikov.
Starala sa už nielen o opustené deti, padlé dievčatá, ale aj o duševne chorých a o chudobných ľudí. Zriaďovali sirotince, chudobince a ústavy duševne chorých.
Hieronym Emiliani zostal žiť v Somaske ako pustovník. Opäť zaútočil mor a Hieronym tak ako na začiatku duchovnej cesty, aj na jej konci vyšiel zo samoty, aby opatroval chorých a biednych. Znova ochorel na mor, ale teraz sa už zázračne nevyliečil, ale 8. februára 1537 v Somaske zomrel. Jeho život 14. marca v roku 1928 ocenil pápež Pius XI. tým, že ho vyhlásil za Všeobecného patróna sirôt a opustenej mládeže.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára