25. február
Benjamín Martinský Martoň
Dnešný deň spomíname na slovenského kňaza z Likavky pri Ružomberku. Benjamín Martinský, vlastným menom Martoň, pre blízkych iba Beňo, sa narodil v roku 1921.
Po barbarskej noci 14. apríla v roku 1950 boli na Slovensku komunistami na príkaz prezidenta Československa Klementa Gottwalda zrušené kláštory všetkých mužských reholí. Benjamín prežil noviciát v Spoločnosti Ježišovej, teda u Jezuitov, ktorí boli rovnako komunistami zakázaní. Preto bol za kňaza vysvätený tajne v Rožňave v roku 1953 a tajné boli aj jeho primície, či ďalšie kňazské účinkovanie.
Zatkli ho v Žiline v Pozemných stavbách potom, ako Štátna bezpečnosť zistila, že je kňaz. Bol odsúdený na šesť rokov ťažkého žalára. Po roku 1950 prežil krutú vojenskú službu ako "pétépák", teda člen trestného pracovného technického práporu PTP. Skončil vo väzení vo Valdiciach a nakoniec cez baňu Rtyně pod Krkonoší okúsil neľudské podmienky uránových baní v Jáchymove.
Tu zázračne prežil zavalenie bane. Pracoval každý deň po kolená vo vode. Na slobodu sa dostal v máji v roku 1960. Zamestnať sa mohol iba v bani v Handlovej, ale nakoniec mu dovolili vrátiť sa do Žiliny. Pracoval medzi robotníkmi. Všade šíril pokoj a radosť.
To dokázal už ako piate dieťa v chudobnej rodine roľníkov, ktorí mali jedenásť detí. Z detstva si odniesol zmysel pre Božie veci. Obetoval sa v prospech chorej tehotnej ženy, ktorej lekári nedávali nádej, že vynosí zdravé štvrté dieťa. Žena na 23. december v roku 1963, keď rodine Benjamín Martinský priniesol vianočného kapra a odslúžil u tehotnej chorej omšu, spomínala takto: "Kapor bol vo vani. Otec Benjamín žartoval s deťmi, povzbudzoval a rozveseľoval ako vždy. Keď odchádzal a podával mi ruku, povedal: Buďte celkom pokojná. Ponúkol som Pánu Bohu život, aby zachoval deťom matku a cítim, že Boh to prijal."
Už o pár dní 3. januára v roku 1964 pri lepení podlahy v materskej škôlke v Žiline nastal výbuch lepidla a nasledný požiar. Robotníci horeli ako živé fakle. Beňo Martinský vyslobodzoval kolegov z horiacej miestnosti a oknom vyskočil na ulicu ako posledný. Keď ho našiel okoloidúci šofér auta a uhasil na jeho spálenom tele plamene, bolo už neskoro. Celú tvár a prednú časť tela až po predkolenia mal spálené do kosti.
Žil ešte neuveriteľných 51 dní v krutých bolestiach, ktoré znášal radostne. V nemocnici v Ostrave, kam ho previezli, mu odmietli dať zrkadlo, na čo povedal: "Asi sa boja, že neznesiem pohľad na seba. Ja predsa viem, že som na ceste domov, kde už nezáleží na tvári."
Lekári, ktorým sám ležiaci na smrteľnej posteli dodával odvahu, boli bezmocní, keď vo veku štyridsiatichštyroch rokov koncom februára v roku 1964 Benjamín Martinský Martoň zomrel.
Matka ho obliekla do kňazského rúcha a v Likavke sa až vtedy ľudia dozvedeli pravdu o jeho živote, že bol kňazom vysväteným tajne. Nitriansky biskup Viliam Judák jeho pohreb opísal takto: "Boli to jeho primície. Zišlo sa množstvo ľudu, kňazov a mládeže. Podľa niektorých urobil svojou prítomnosťou - hoci už po smrti - viac, ako keby bol celé roky účinkoval medzi nimi. Jeho hrdinské svedectvo života a jeho smrť boli ako pšeničné zrno, ktoré síce odumrie, ale prinesie mnohonásobnú úrodu."
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára