Svätí na každý deň - 17. január: Anton

17. január

Anton

"Mních je ako ryba. Ryba prestane žiť, keď ju vytiahneš z vody a mních, keď opustí samotu, zahynie," povedal svätý Anton, ktorého sviatok si dnes pripomíname.

Antona volali Veľkým. Dokázal odísť do púšte a žiť odlúčene od ľudí len pre Boha, a vrátiť sa vždy, keď to bolo treba. Narodil sa v roku 251 v strednom Egypte. Žil vyše storočnicu, počas ktorej zažil kruté prenasledovanie veriacich, keď bolo kresťanstvo zakázaným náboženstvom až do roku 313, kedy Milánskym ediktom získalo vďaka cisárovi Konštantínovi slobodu.

Počas prenasledovania sa Anton vybral do Alexandrie v roku 311, keď vrcholila nespravodlivosť na veriacich za cisára Maxima Tráka. Rozzúrení pohania sa svätého Antona ani nedotkli, hoci verejne vzýval Krista. Svätosť Antona odzbrojovala všetkých pohanov.

Len čo sa skončilo prenasledovanie kresťanov, začali zasa rozbroje v cirkvi. Nastúpili bludári. To bol aj dôvod, prečo Anton opustil po druhýkrát púšť. Bludári využívali autoritu svätého Antona a hlásali, že pustovník súhlasí s ich učením. Anton sa osobne bránil opäť v Alexandrii, odkiaľ cisár vyhnal po piatykrát do vyhnanstva Antonovho žiaka biskupa Atanáza. Vďaka svedectvu svätého Antona, ktorý zahanbil všetkých bludárov, cisár opäť povolal z vyhnanstva do úradu Atanáza. Svätý Anton inšpiroval mnohých svätcov, najmä svätého Augustína.

Na začiatku povolania Antona k plneniu Božích povinností bolo evanjelium podľa Matúša, v ktorom sa hovorilo o príhode, keď prišiel k Ježišovi veľmi bohatý mladík, ktorý sa Krista pýtal, čo má urobiť, aby dosiahol kráľovstvo nebeské. A Spasiteľ mu povedal: "Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!"

Tieto slová akoby Ježiš povedal Antonovi. Mal totiž obrovský majetok, ktorý zdedil po smrti rodičov. Žila už len jeho malá sestra. Pod vplyvom evanjelia Anton majetky predal. Časť peňazí dal u zbožných žien do úschovy pre výchovu jeho sestry a zvyšok rozdal chudobným. Šiel na púšť ako Ježiš. Rozhodol sa ho nasledovať.

Tam v samote sa mu začal zjavovať diabol. Anton zápasil s predstavami až do úplného vyčerpania. Mohol žiť šťastným životom boháča, oženiť sa, zažívať šťastie v náručí milujúcej ženy, či pri výchove detí. On obetoval život Bohu. Nakoniec ako tridsaťpäť ročný odišiel k Červenému moru, kde sa usadil v zrúcaninách starého hradu pri prameni vody. Tu strávil v samote dvadsať rokov. Iba raz za dva týždne mu jeden mních priniesol chlieb. Spúšťal mu ho poza hradby na lane, takže sa nikdy nestretli.

Potom prišli za Antonom učeníci, ktorí ho žiadali, aby ich viedol. Anton nezaložil rehoľný rád, ani nestanovil žiadne pravidlá. Oni sa snažili napodobňovať jeho svätý spôsob života venovaný modlitbám a práci, pri ktorej sa snažili sami si dorobiť chlieb. Podobnú rehoľnú osadu založil aj pri rieke Níl. Po návrate od biskupa Atanáza z Alexandrie, opustil žiakov a usadil sa sám na vrchu Coltzum tristo kilometrov od Nílu spolu s dvomi žiakmi, aby ho mal kto pochovať. Ešte predtým našiel z Božieho vnuknutia v púšti svätého Pavla z Téb, ktorý mal vtedy stotrinásť rokov a pochoval ho.