1. júl
Teobald
Rodičia majú iné predstavy o živote detí, než aké majú ich deti sny. Dnes si spomíname na svätého Teobalda. Narodil sa na zámku v bohatom grófskom rode neďaleko Paríža v roku 1033. Otec chcel mať zo syna úradníka na kráľovskom dvore. Prípadne rozmýšľal nad tým, že syna vychová pre armádu a bude veliteľom vojska.
Teobald mal iné plány. Od detstva čítal životopisy svätých. Predstavoval si, aké musí byť krásne žiť v chudobe len z lásky k Bohu. Ale on žil na zámku. Jeho sen o chudobe nadobudol reálnejšie črty, keď našiel neďaleko, kde býval, na malom ostrove na rieke Seine žiť pustovníka. Tak sa Teobald presvedčil, že aj v 11. storočí žili ľudia podobne chudobne ako v Kristových časoch. Žili len z viery k Bohu.
Pustovníkovi nosil zo zámku množstvo almužien a sníval o podobnom živote. S radosťou túto predstavu povedal otcovi. Mocný a bohatý gróf sa zľakol synových túžob. Nahneval sa na Teobalda a radšej ho vzal zo zámku k armáde, aby skúsil iný životný štýl. Teobald veľmi trpel. Nechápal vulgaritu vojakov. Boli mu cudzie ich drastické zábavy. Otec ho chlácholil sľubmi, že až bude dospelý, potom si sám vyberie. Trebárs aj život pustovníka. Zatiaľ aby skúsil, čo mu bude viac vyhovovať. Nečudo, že Teobald sa prestal otcovi, ktorý nechápal jeho túžby, zverovať. Našiel si kamaráta medzi šľachtickými synmi.
Valter tak ako Teobald nechápal poživačnícky život šľachticov. Spoločne vo veku 21 rokov ušli. Vedeli, že by ich rodiny nepustili. Nuž si vymysleli, že idú na návštevu do blízkeho opátstva. V noci nechali sluhov s koňmi v hostinci a oni dvaja pešo odišli. Stretli dvoch žobrákov, s ktorými si vymenili šaty. Prešli celé Francúzsko až do Nemecka, kde by ich už nemohli príbuzní nájsť. Tu si v horách postavili pustovňu. Klčovali lesy. Pálili drevo na drevené uhlie, ktoré zadarmo rozdávali chudobným dedinčanom. Inak sa celé dni postili a modlili. Chodili zadarmo pracovať na polia, aby pomohli iným. Ľudia sa dovtípili z ich učenosti, že obaja pustovníci sú šľachtického pôvodu. Začali sa k nim až príliš úctivo správať. To Teobaldovi a Valterovi nevyhovovalo.
Opustili nemecké lesy a šli na púť na hrob svätého apoštola Jakuba do Španielska do mesta Compostella. Počas nej Teobald stretol svojho otca. Hrdý francúzsky gróf už syna nehľadal. Bol presvedčený, že niekde zomrel. Šiel po ulici a v chudobnom otrhanom žobrákovi nespoznal Teobalda. On sa k otcovi neprihlásil. Bál sa, že by ho otec opäť zahrnul bohatstvom.
Zo Španielska sa s Valterom vybrali do Ríma na hroby apoštolov svätých Petra a Pavla. Potom navštívili Benátky, odkiaľ chceli odplávať do Jeruzalema. Lenže vypukla vojna so Saracénmi. Tak sa usadili neďaleko Benátok na pustine s názvom Salanica pri opustenej kaplnke svätého Hermagora a Fortunáta. Dva roky pracovali a žili pri modlitbách, až náhle Valter zomrel. Teobald sa ešte viac postil. Prestal jesť nielen mäso, ale aj chlieb. Živil sa len korienkami a ovocím. Chýr o jeho svätosti bol taký mocný, že začali za ním chodiť mladíci, aby bol ich vodcom a biskup z Vicenzy ho vysvätil za kňaza. Teobald vstúpil do kamaldulského rádu. Vtedy chýr o ňom prišiel až do Francúzska. Tak sa jeho matka a otec dozvedeli, že Teobald žije.
Matka okamžite prišla za synom a odmietla sa vrátiť na zámok. Teobald sa staral o matku šesť rokov. Prišiel za ním aj otec. Po šiestich rokoch pokojného života s matkou Teobald upadol do ťažkej choroby a zomrel vo veku len tridsaťtri rokov. Pochovali ho v chráme Panny Márie vo Vicenza a jeho matku doopatrovali kamalduskí mnísi, ktorých kedysi Teobald viedol.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára