Svätí na kaťdž deň - 22. apríl: Žofia Bosniaková a Otakar Prochászka

22. apríl
Žofia Bosniaková a Otakar Prohászka

 V apríli si pripomíname ženu, ktorá aj dnes slúži za príklad ako vzorná kresťanka, matka a manželka. Žofia Bosniaková sa narodila v roku 1609 a zomrela mladá vo veku len tridsiatichpiatich rokov v roku 1644. Jej telo zostalo odvtedy až dodnes neporušené. Kňaz a historik Ján Baltazár Magin o nej napísal v roku 1723 tieto slová: "Táto veľmi milá žena, pochádzajúca zo slávnej rodiny Bosniakovcov, bola Sofia nielen menom, ale aj veľkým počtom múdrych činov. Pokým žila, bola všade nazývaná matkou chudobných, vdov a sirôt. Chodila každodenne do kostola a nevkročila tam skôr, kým si pred svätým prahom nezobula sandále. Takto naboso kráčala po svätej a ctihodnej chrámovej pôde a holými kolenami si kľakla na podlahu. Bola štedrá, keď išlo o sväté predmety, ktoré ozdobujú oltáre alebo samého Krista."
 Žofia si však svoju aureolu svätosti nevyslúžila darmi pre kostoly, ale starostlivosťou o chudobných a chorých pod hradom v Strečne, kde žila a v zámku v Tepličke nad Váhom.
 Narodila sa v rodine kapitána hradu v Šuranoch. Ako sedemnásťročná sa vydala po prvýkrát za baróna Michala Šeréniho, ktorý však o tri roky na to zomrel. Zároveň zomrela Žofiina matka a na nej zostala zodpovednosť za výchovu troch mladších sestier.
 Žofiu nazývali pre štedrosť k chudobným anjelom Šurianskeho hradu, keď ju o ruku požiadal František Vešeléni. Mala s ním dvoch synov. Nezabúdala však na iných. V Tepličke nad Váhom založila útulok pre chudobných nazvaný po Sedembolestnej Panne Márii. Podporovala kostoly a osobitne Spoločnosť Ježišovu. Zaujímala sa však aj o osudy zločincov.
Žofiina láska k ľuďom zažiarila v plnej sile v roku 1633, keď mala dvadsaťštyri rokov. Vtedy vypukla cholera. Osobne sa snažila pomôcť trpiacim a zároveň sa starala o pochovávanie mŕtvych. Žiaľ, vo veku tridsaťpäť rokov náhle zomrela.
V apríli si na Slovensku pripomíname aj biskupa Otakara Prohászku, ktorý sa narodil v roku 1858 v Nitre a bol za svojho života považovaný pre vieru a lásku za apoštola. Ako dvadsaťročný zložil doktorát z filozofie v Ríme, kde bol o tri roky vysvätený za kňaza.
Po pôsobení v Ostrihome sa stal biskupom v Székesféhervári, teda v Stoličnom Belehrade. Riadil sa predsavzatím, ktoré si vzal k srdcu už ako mladý kňaz: "Modli sa, a trp vo svojej duši!"
Organista Gejza Koudela na biskupa Prohászku spomínal po rokoch takto: "Bol taký ako vták z legendy, ktorý prichádza raz za sto rokov, ale kde príde, tam všetko ozdravuje, oživuje. Koho on zoberie na svoje plecia, ten sa stáva novým, veľkým, lepším človekom."
Pomáhal chudobným, osobitne študentom zo Slovenska, ktorí nemali peniaze na štúdia. Pre svoje moderné teologické diela sa jeho knihy dostali na cirkevný index zakázaných kníh. Rehabilitovali ho až po Druhom vatikánskom koncile. To už však bol Otakar Prohászka po smrti, keď zomrel náhle v apríli v roku 1927 v Budapešti. Stalo sa tak počas jeho slúženia svätej omše v Univerzitnom kostole. Počas kázne povedal posledné slová: "Zachovajte ticho!"
Tie sa vtedy hovorili pred svätým prijímaním. Na to Otakar Prohászka vo veku šesťdesiatdeväť rokov zomrel. Nad jeho hrobom v Székesféhervári postavili kostol.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)