Dieťa v nás

Dieťa v nás

Pred rokom som spoznal človeka. Úplnou náhodou na ulici. Posťažoval sa mi, že má manželku v nemocnici. Mala komplikovanú zlomeninu nohy. Hrozila jej operácia. Úraz sa jej stal pri bicyklovaní. Podľa vyjadrenia lekárov už viac nikdy nebude bicyklovať.

Vypočul som si ho. Napadlo mi, že mu poviem o mumyu. To je taky babský liek starých materí. Keď sa Jožovi Rážovi stala nešťastná havária na motorke v roku 1999, priniesol som mu mumyo po prebratí z bezvedomia do nemocnice. Vraj na čo som mu ho nosil, veď on kedysi mumyo dovážal zo Sovietskeho zväzu. Je pravdou, že do roku 1989 bol vývoz mumya z Ruska kontrolovaný.

Tak som mu povedal, že bonboniery mu nosiť nebudem. A či teda dnes, keď mumyo dostať v každej lekárni a dovážať ho z Ruska komplikovane nik nemusí, tento staroveký liek má? Priznal sa mi, že nie. Tak som dodal, že teraz ho potrebuje po tak náročnej havárii. Prvú dávku som mu kúpil ako darček a ďalšie nech si kupuje sám.

A to som poradil aj tomuto človeku, ktorého som poznal náhodou na ulici. Čudoval sa, lebo o mumyu ešte nepočul. A jeho manželka je lekárka. Dal si poradiť. O mesiac mi referoval, že manželka už chodí bez sadry, žiadnu operáciu nemala a hádajte, čo? Znova bicykluje!

Tak sme sa spriatelili. Manželka lekárka prišla o prácu. On si musel vziať popri vlastnej dosť zložitej existencii ešte jedno zamestnanie, kde pracuje manuálne. Predsa len majú dve ešte školopovinné deti. A ani manželka a ani on nemajú už širšiu rodinu, že by im niekto pomohol.

Sám som bol bez zamestnania. Iba na rôznych brigádach. Ale radosť mi zo srdca nezmizla. Tak som mu o nej rozprával. A on sa tak trošku zahanbil, že len narieka a nie je vďačný za to, čo má.

Možno aj iní ľudia mali pri mne ten pocit, že nariekam. Všetko je to veľmi relatívne. Preto som mu vravel, že život je skúška. A bez starostí neexistuje. Niečo sa máme naučiť. A potom v biblii sa píše, že Boh vie všetko. Ani vlas na hlave sa nám neskriví, ani vrabec zo stromu nespadne, aby o tom nevedel. Čiže je to Božia vôľa. A vždy ma toto poznanie upokojí. Vravím si, že ak to chce, potom prečo ja by som mal reptať?

A týmito slovami som tohto človeka dostal ešte do väčšieho pomykova. Je to tak, pochopil som. Ak naozaj nepríjmeme poznanie ako dieťa, ťažko sa dostaneme do pohody - teda do neba. Veď nám to povedal, že musíme byť ako deti. Aké sú deti? Veria vám bezvýhradne. A táto viera vo vás, vo veľkého dospeláka vás zaväzuje. Nemôžete pred detskými očami uniknúť.

Detská dôverčivosť je pôsobivá. Nejde o to, že je čistá. Ani o to, že nepochybuje. Je úprimná. Bez postranných úmyslov. V každom človeku je dieťa, nech by bol akokoľvek dospelý. Stačí si len na to dieťa v nás spomenúť. A začať si ho pripomínať. Brať za príklad. Podľa dieťaťa v nás sa správať. Nie však všade. Tam, kde sa to patrí. Pred Bohom sme aj tak stále deťmi.

Stanislav Háber