18. apríl
Konrád z Parzhamu
Sedemdesiatšesť rokov sa dožil svätý Konrád z Parzhamu, ktorého život je ako krásna rozprávka o anjelovi. Narodil sa v Dolnom Bavorsku v roku 1818 v rodine desiatich detí. Mama ho viedla k náboženstvu. Od šiestich rokov chodil do školy pol hodinu peši tam a polhodinu späť cez polia a lúky. Čas pri chôdzi si krátil modlením sa ruženca.
Bol malý, mal šesť rokov a ľudia na ulici o ňom vraveli: "Bude svätý."
A Konrád sa stal svätým. V štrnástich rokoch mu zomrela matka, v šestnástich otec. Ďalej ho vychovávali staršie sestry. Najprv pracoval na majetku, ale takým spôsobom, akému málokto rozumel. Celé noci sa modlieval a v zime, keď nebolo toľko roboty, chodil každý deň na omšu. Vo svojej izbe mal oltár zasvätený Panne Márii. Túžil po užšom splynutí s Bohom, preto sa so sestrami dohodol a vstúpil do kláštora ku Kapucínom. Tu sa tešil na život v tichosti a v skrytosti pred rušným svetom. Lenže Boh chcel inak.
Po zložení rehoľných sľubov ho predstavení vymenovali za vrátnika v kláštore najväčšieho pútnického miesta v Bavorsku - v Altöttingu. Vrátnikom bol štyridsaťjeden rokov. Taký dlhý čas Konrád v lete slúžil na bráne osemnásť hodín a v zime šestnásť hodín denne.
Prijímal pútnické výpravy, rozdával hladným deťom chlieb, opatroval žobrákov, chodil po kňazov, ku ktorým chodili veriaci hriešnici na spovede. V kláštore málokedy nezvonil zvonec na bráne. Návšteva striedala návštevu. A Konrád mal zakaždým milý úsmev a bol ochotný pomôcť ľuďom. On, čo túžil po samote s Bohom, bol v jednom kuse v spoločnosti ľudí. Vybavoval ich žiadosti skôr, ako ich povedali, lebo mal dar jasnovidectva.
Na prijímanie chodil každý deň o pol piatej ráno, aby sa cez deň nezdržiaval. Brána kláštora sa stala dôležitou ustanovizňou milosrdenstva. Cez bránu vchádzali hriešnici a vychádzali vyspovedaní veriaci. Konrád sa nikdy na nikoho nehneval. Šíril pokoj a lásku. Raz mu tulák hodil k nohám polievku, ktorú mu doniesol z kuchyne, že také pomyje jesť nebude. Konrád pozbieral črepy z taniera a poprosil tuláka, aby počkal, že mu donesie inú polievku. Rozdával hladným vlastné porcie jedla. Ak mu chceli dať bohatší návštevníci almužnu, tú odmietal so slovami: "Nič nepotrebujem, mne stačí svätá chudoba."
Až raz v službe na bráne zastihla Konráda jeho smrť. V to aprílové ráno nastúpil na zvyčajnú službu. Prišlo sem sedem pútnických výprav, ale Konrád si musel ísť ľahnúť do cely, lebo cítil, že zomiera. Bratia sa pri ňom modlili spolu s ním, ale potom odišli za povinnosťami. Zostal na smrteľnej posteli sám. Na bráne vyzváňal zvonec. Nemal kto otvoriť. Konrád vstal z posledných síl zo smrteľnej postele. Zobral sviečku a prišiel až na bránu, kde stále zvonili pri dverách. Otvoril ich a bezvládne odpadol.
Keď ho uložili späť na smrteľné lôžko, na veži zvonil zvon na Anjel Pána. Konrád sa usmieval. Aj v hodine smrti si na sto percent splnil svoju vrátnickú povinnosť tak, ako ju z Božej vôle plnil predtým štyridsaťjeden rokov.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára