13. september
Ján Zlatoústy
V 16. storočí mu udelili čestný titul doctor Eucharistiae a v 20. storočí sa stal patrónom katolíckych kazateľov. Svätý Ján Zlatoústy sa narodil v roku 349 v Antiochii. Pritom učil tie isté cirkevné pravdy, aké sa učia aj dnes.
Ján mal staršiu sestru, ktorá zomrela a jeho matka len vo veku dvadsať rokov ovdovela. Po štúdiách, v ktorých vynikal, sa chcel venovať právnickému povolaniu. Súdnictvo sa mu znechutilo pre úskoky a nízke ľudské vášne rovnako ako divadlo, ktoré ho očarilo najprv umením, ale potom nemravným štýlom ho úplne odradilo.
Na radu svätého Bazila Veľkého sa zahĺbil do štúdia Svätého písma a rozhodol sa obliecť si rehoľný odev. Začínal u antiochejského biskupa, ale po smrti matky odišiel k pustovníkom, kde šesť rokov v samote študoval bibliu. Po vysviacke za kňaza dvanásť rokov kázal v rodnej Antiochii s obrovským úspechom a získal pomenovanie Zlatoústy. Jeho kázne boli nádherné obsahom. Spôsobom podania priam umeleckým dielom. Ján zostal skromný, nespyšnel. Po smrti patriarchu Carihradu, kde vtedy sídlil cisár, padla voľba na neho. Keďže vedeli, že by funkciu neprevzal dobrovoľne, z Antiochie ho v podstate uniesli. Ako patriarcha Carihradu mal druhé najvyššie postavenie v cirkvi po pápežovi v Ríme.
Vladársky dvor trpko oľutoval svoju voľbu, najmä cisárovna. Ján rozpredal majetok patriarchu, peniaze rozdal chudobným a začal s nápravou skazených mravov v Carihrade. Najprv začal obnovou duchovenstva, potom sa pustil do ďalších spoločenských vrstiev. Osobitne do boháčov, ktorých nútil pomáhať chudobným, keď im hovoril:
"Pre cisára by ste urobili mnoho, pre Boha a pre cirkev by ste nechceli obetovať nič?"
Tí ho znenávideli na čele s nemravnou cisárovnou. Tej sa podarilo intrigami v rade duchovenstva zvolať synódu známu pod názvom Pri dube, kam Jána predvolali na cirkevný súd. Ján im odkázal, že jeho môže súdiť len cirkevný snem. Na to cisárovna dosiahla u cisára vypovedanie Jána Zlatoústeho z Carihradu. Patriarcha na to povedal:
"Nebojím sa, že zahyniem. Čoho by som sa mal báť? Smrti? Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk. Alebo vyhnanstva? Celá zem patrí Pánovi a všade je môj Boh! Alebo straty majetku? Nič sme si na svet nepriniesli a nič si so sebou nevezmeme. Pohŕdam hrozbami."
Vypovedali ho do blízkej Bitýnie, ale prostí ľudia demonštrovali pred cisárskym palácom. Žiadali návrat patriarchu. Cisárovna sa zľakla rozzúreného davu a cisár Jána povolal späť. Po návrate sa takto prihovoril veriacim:
"Buď chvála Pánovi, to boli slová mojej rozlúčky, keď ma odviedli. Buď chvála Pánovi, týmto vás pozdravujem aj pri návrate. Nech príde hocičo, buď chvála Pánovi!"
Cisárovna nedala pokoj, až kým patriarchu neuväznili. Potom bol znovu vyhnaný do vzdialeného mesta Kukusus v Arménsku, kam ho odvádzali vojaci ako zločinca. Carihradský ľud sa búril. Chrám svätej Sofie a senát vyhoreli.
Tri roky žil v Kukuse, odkiaľ vďaka listom bol neustále v spojení s veriacimi. V jeho prospech u cisára intervenoval pápež z Ríma. Cisár zúril, že Jána neumlčal, nuž ho vypovedal až na Kaukaz s tým, že dvom vojakom, ktorí ho tam mali odvliecť, zaplatili, aby cestou zomrel.
Tri mesiace hnali starého patriarchu mladí vojaci vo dne v noci, až sa 13. septembra zastavili v severnom Turecku pri hrobe svätého Baziliska. Tu sa Ján obliekol do slávnostných bielych šiat. Celú noc sa modlil. Ráno ho vojaci znova hnali na cestu, ale zoslabnutý patriarcha padol na zem. Odniesli ho k hrobu svätého Baziliska, kde v roku 407 naposledy vydýchol vo veku päťdesiatosem rokov.
Ján Zlatoústy sa dočkal rehabilitácie až po nástupe cisára Teodosia. Ten jeho ostatky dal slávnostne priviezť do Carihradu, kde ich vítali, akoby sa vrátil živý. Dnes je pochovaný v Chráme svätého Petra v Ríme.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára