2. september
Stodeväťdesiatjeden mučeníkov francúzskej revolúcie
Veľká francúzska revolúcia sa oslavuje 14. júla, kedy v roku 1789 parížsky ľud obsadil obávané väzenie Bastilu. Málo sa hovorí o obetiach revolúcie, ktorými sa stali rehoľní bratia a sestry, či mnohí nevinní kňazi len preto, lebo v mene slobody, rovnosti a bratstva boli veriaci popravovaní v hromadných jatkách aké môžeme nájsť v dejinách iba ak v prípade genocíd, či pri pogromoch. Tieto jatky sa začali v Paríži v septembri v roku 1792, teda tri roky od začiatku revolúcie, kedy za niekoľko dní bolo povraždených tisícštyristo ľudí. Z nich pápež Pius XI. v nedeľu 17. októbra v roku 1926 vyhlásil v chráme svätého Petra v Ríme stodeväťdesiatjeden blahoslavených.
Všetkých menovite, lebo šlo o prípady, ktoré sa spätne dokázali. V týchto septembrových dňoch zomrelo oveľa viac svätcov, iba sa už nepodarilo presne zdokumentovať ich životy a mučenícke skony. Hlavným vykonávateľom týchto popráv bol istý Maillard. Výzvu na vraždenie vydal jeden z vodcov revolúcie Marat 2. septembra v roku 1792. Neskôr bol aj on zavraždený.
Maillard začal vraždiť v kláštore Saint-Germain, kam priviezli šesť vozov zajatých veriacich, mníchov a rádové sestry. Rozzúrený dav na parížskych uliciach bol klamaný nepravdivými výzvami, že sú to nepriatelia revolúcie a vraždil idúcich väzňov na smrť do kláštora už počas ich prevozu. Maillard a jeho kompánia najatých okolo tridsať vrahov vraždili v kláštore ďalších kňazov. Hľadali najmä arcibiskupa z Arles, ktorý sa modlil v kaplnke, kde kňazom povedal:
"Prišla hodina našej obety. Ďakujme Pánu Bohu, že smieme umrieť za tak vznešenú vec, za vieru."
Na to vyšiel z kaplnky v ústrety vrahom so slovami:
"Ja som arcibiskup z Arles, ale nie som si vedomý, že by som niekomu niekedy ublížil."
To boli jeho posledné slová. Dvomi ranami šabľou mu rozťali hlavu.
Potom vraždili kňazov kľačiacich v kaplnke pred oltárom. Jeden z vrahov na druhý deň povedal:
"Nechápem tých kňazov, išli na smrť ako na svadbu."
Tento príklad hrdinstva na smrť idúcich v nás aj dnes vyvoláva údiv a môžeme sa z neho posilniť v našich trápeniach. S kňazmi v kláštore zavraždili aj dôstojníka De Valfons, ktorý vrahom povedal:
"Patrím tiež ku katolíckej, apoštolskej, rímskej cirkvi."
Viac nestačil dopovedať, lebo na to ho umlčala ruka vraha.
U Karmelitánov už vedeli, čo sa stalo v Saint-Germain a tak sa pripravovali na smrť modlitbami umierajúcich, ktoré predčítaval jeden farár. Z osemdesiatich kňazov sa od Karmelitánov nezachránil ani jeden, hoci niektorým laikom sa podarilo ujsť, aby neskôr o tomto vraždení a jeho priebehu vydali cenné svedectvo. V noci na 3. septembra bolo povraždených tisícky veriacich v celom Paríži. Napríklad z hotela La Force, kde boli uväznení, museli vyjsť von medzi špalier vrahov. Na druhý deň o druhej hodine popoludní vrahovia vtrhli do seminára u svätého Firmina. Tu bolo zhromaždených deväťdesiat kňazov a rehoľníkov. Za hodinu zavraždili šesťdesiatpäť duchovných a jedného vojaka, pätnástim sa podarilo ujsť a ostatní dostali individuálnu milosť. Vrahovia po vyvraždení väzňov v tom ktorom väzení, dostali množstvo alkoholu a neviestky, s ktorými roztáčali krvavé orgie. Kedysi sväté Francúzsko sa kúpalo v krvi mučeníkov, z ktorých sa nasledne cirkev obnovila a posvätila v novej sile. Preto spomienka na stodeväťdesiatjeden blahoslavených obetí revolúcie je len symbolická, pripomíname si ňou tisícky obetí francúzskych veriacich, ktorí vyliali mučenícku krv pre vieru v časoch francúzskej revolúcie.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára