Slovenská
vtáčia krajina
V oku vtáka vidieť pohľad z výšky na Zem: "...nad ľudskými vtáčie cesty
vedú...," spieva sa v známej piesni textára a básnika pána Kamila Peteraja Balada o poľných
vtákoch. A aj keď sa človek snaží vtákom konkurovať, nikdy sa im
nepriblíži tak dôkladne, aby sa ocitol doslova v ich koži, či presnejšie
povedané v pierkach.
Viac ako ľudí
Máme päť a pol
milióna obyvateľov, ale len sýkoriek, piniek a vrabcov u nás žijúcich
je viac. Spolu s ďalšími druhmi žije u nás mnohonásobne viac vtákov
ako ľudí. Slovensko leží na významnej východoeurópskej migračnej trase, takže
ďalšie milióny ich ročne cez nás preletí, pričom ťažko zrátať ostatné menej viditeľné
spevavé druhy, ktoré tiež cez nás migrujú. Celé vtáčie divadlo začína na jeseň,
keď zo Škandinávie začína pani zima vytláčať vtáky, ktoré sa vydajú smerom na
juh. Z Ruska a zo Sibíri tiež lietajú cez Slovensko vtáky
v smere východ – západ, takže sme významná vtáčia križovatka.
Vstupom Slovenska do Európskej únie sú všetky vtáky u nás žijúce
zákonom chránené. A práve vďaka projektom z európskych fondov
z Európskeho fondu regionálneho rozvoja sa dnes táto ochrana u nás
zvyšuje, čo je dôležité, veď máme 41 chránených vtáčích území a to až na 26
percentách celkovej rozlohy Slovenska.
Významnejší ako Rusko
„V celom Rusku majú napríklad dnes 60 párov
sokola rároha, kým u nás na Slovensku máme až 40 párov tohto sokola,“ vysvetľuje dôležitosť ochrany vtákov u nás
manažér Slovenskej ornitologickej spoločnosti/BirdLife pán Mgr. Jozef Ridzoň.
Preto pán Ridzoň vysoko
oceňuje projekt z Programu cezhraničnej spolupráce Slovenska a Poľska
2007 – 2013, pri ktorom sa im podarilo zachrániť viacero vzácnych živočíchov: „Neďaleko Prešova sme na lúke objavili
hniezdiaceho chrapkáča. Po upozornení úrady rozhodli, že lúku pokosia oveľa
neskôr, vďaka čomu sa tu zachoval tento vzácny vtáčí druh.“
Sklenené pasce
Stalo sa vám už, že ste našli malé lietajúce stvorenie mŕtve, či len
otrasené na zemi? V meste celkom bežný jav. Vysoké sklenené budovy sú pre vtáky
pasce, do ktorých v omyle narážajú. Tak ako aj tento ďateľ veľký. Pracovníci
Slovenskej ornitologickej spoločnosti (SOS)/BirdLife Slovensko ho vzali pod
svoje ochranné krídla a neskôr bol opäť vypustený na slobodu. Predtým len
bezmocne ležal na frekventovanom chodníku, kde ho ľudia takmer ušliapali
v domnení, že je už mŕtvy.
Začali to lesníci
V projekte z cezhraničnej spolupráce s ochranármi
z Poľska sa im v SOS/BirdLife Slovensko darí mapovať zasa jednotlivé
územia na pomedzí Poľska a Slovenska, aby sa zachovali vtáčie druhy aj pre
budúce generácie.
Pán Jozef Ridzoň tvrdí: „Ornitológii sa na Slovensku dlhé roky
venovali ľudia, či profesionálne alebo vo voľnom čase popri iných zamestnaniach
napríklad v rámci lesníctva, alebo ako učitelia a dnes táto tradícia
prináša svoje ovocie.“
Ornitológovia sa začali u nás združovať v roku 1926
a dnes majú v slovenskej spoločnosti aj podstatný hlas pri zavádzaní
rôznych nových priemyselných, či dopravných projektov.
Pán Ridzoň hovorí
o unikátnosti polohy Slovenska na pomedzí Karpát a Panónie, vďaka
čomu máme u nás vzácne druhy karpatskej, ale aj panónskej oblasti: „Kým inde hlucháne, či vlky vymizli, tak na
Slovensku to všetko pretrvalo.“
Niekedy stačí podľa slov pána
Ridzoňa málo, aby sa vzácne vtáčie druhy udržali na území trebárs pri
odstraňovaní rôznych lesných kalamít, ak nie sú v prísne chránených
územiach. Vtedy stačí pri ťažbe nechať „tri
zdravé stromy na hektár,“ aby sa mali kde aspoň niektoré vzácne druhy
udržať.
Vzdušné a pozemné diaľnice
Práve z týchto dôvodov robia v SOS/BirdLife Slovensko školenia
a semináre pre svojich spolupracovníkov z radov dobrovoľníkov, aby sa
vytipovali miesta a postupy ako ďalej pokračovať v ochranárstve.
Pán Ridzoň dáva za príklad
oblasť Dunajských luhov: „Tu je
zimovisko cez stotisíc vodných vtákov, také nemajú ani v Rakúsku, či
v Maďarsku.“
Pri dobudovaní diaľnice R7 sa však ráta v jej blízkosti
s výstavbou rôznych logistických centier. Ide teraz o to, aby sa
v územných plánoch neobjavili plány, ktoré zničia lúky a územia, kde tieto
vtáky v zime hľadajú potravu. Pán Jozef
Ridzoň v tejto súvislosti chváli postupy štátnych orgánov: „Národná diaľničná spoločnosť o týchto
problémoch vie a rieši ich v spolupráci s nami. Ide o to,
aby územia ostali zachované aj o dvadsať rokov.“
Sledovanie vtákov však môže významne
pomôcť celej spoločnosti. Pán Ridzoň
upozorňuje: „V Rakúsku chodia turisti
sledovať zimoviská vtákov na Neziderské jazero. Tridsať kilometrov odtiaľ sa na
30 kilometroch štvorcových u nás na Dunaji sústredí pravidelne okolo 40
tisíc kusov chochlačky vrkočatej a chochlačky sivej, čo je rovnako
nádherné divadlo. Pre porovnanie taký počet týchto druhov sa sústreďuje trebárs
aj na švajčiarskom Bodamskom jazere, lenže to má 300 kilometrov štvorcových.
U nás zimuje viac druhov vtákov, ktoré sú medzi odborníkmi známe ako
lokality medzinárodne významné, lebo sa tu zletí viac ako jedno percento celej
populácie daného druhu na svete. A spomínaných chochlačiek k nám
príde viac ako desať percent, takže máme čo ukázať.“
Unikátne dunajské divadlo
Podobný názor má aj pán Mgr. Ján Gúgh, PhD., ktorý
v SOS/BirdLife pracuje ako koordinátor pre členský servis: „Nie sme však, žiaľ, pri Dunaji rovnako
pripravený ako na Neziderskom jazere v Rakúsku, kde sú rozhľadne
a pozorovateľne prístupné turistom.“
A o možnostiach tejto vtáčej turistiky, na ktorej
v okolitých štátoch dobre zarábajú, pán Gúgh dodáva: „K Hrušovskej
zdrži na Dunaji je to z Rakúska len kúsok. Keď sa tu zletí cez 80 tisíc
kačíc na jeseň a pribudne ako niekedy sa stáva ďalších 50 tisíc husí, tak
je to nádherné divadlo, na ktoré sa chodia z okolitých štátov pozerať
k nám ľudia, čo o tom vedia, ako na raritu.“
V podstate sa už len čaká na to, kto to dokáže správe využiť aj
na poskytovanie služieb v cestovnom ruchu. Veď často tu vidieť aj
netradičné morské vtáky ako turpany, kajky, chochlačky morské, kačice ľadové,
potápače, potáplice a mnohé iné: „Skutočne
ide o významné vtáčie územie v rámci stredoeurópskeho priestoru, kde
sa tieto vtáky zhromažďujú,“ zdôrazňuje pán Ján Gúgh, ktorý chodieva na Hrušovskú zdrž často
s ďalekohľadmi na sledovanie prilietajúcich kŕdľov.
Práve tu nachádzajú tieto vodné vtáky dostatok potravy v podobe
ulitníkov, kôrovcov a rôzneho planktónu a to pre celé desaťtisíce
oddychujúcich zimujúcich lietavcov.
Existujú však aj pozitívne príklady zo
Slovenska, kde sa už cestovný ruch zapája do sledovania vtáčích rituálov. SOS/BirdLife
Slovensko po vzore iných ochranárskych organizácií na svete sa snaží vykupovať
pozemky a na nich stavať vlastné chránené súkromné územia. K takým
patrí aj časť na Senianskych rybníkoch na východnom Slovensku.
Manažér pre
Chránené vtáčie územie Medzibrožie SOS/BirdLife Slovensko pán Ing. Matej Repel, PhD.,
o skúsenostiach z michalovských rybníkoch pri Sennom hovorí: „Chránené vtáčie územie Senianske rybníky
je najväčšia rybničná sústava na Slovensku. Spolu s okolitými lúkami
a mokraďami je to významná hniezdna lokalita najmä pre vodné vtáky
a aj významná migračná zastávka viacero druhov kačíc. Hniezdia tu husi
divé, kolónie volavkovitých vtákov ako volavka purpurová, beluša veľká, beluša
malá, chavkoše nočné, bučiak veľký, či chochlačka bielooká, ale aj cíbiky
chochlaté a z bahniakov kalužiaky červenonohé.“
V Sennom sa pozerajte
Senianske rybníky
priťahujú turistov aj zo zahraničia, veď ide o miesto, kde sa ako na
vzdušnej križovatke stretávajú vtáky letiace zo škandinávskych krajín smerom na
juh Afriky, či z Ruska smerujúce do Stredomoria. Pán Repel je vyštudovaný lesník, ale poľovačky na kačice sa mu veľmi
nepáčia, keďže nie je isté, či pritom nezahynú aj niektoré vzácne druhy vtákov:
„V Sennom je príroda ešte divokejšia ako
na západnom Slovensku, takže sú tu ešte zachovalejšie územia a vyskytujú
sa tu druhy, ktoré už než inde u nás nežijú, alebo sú veľmi vzácne.“
V rámci svojej
práce pán Repel hovorí
o exkurziách a prednáškach pre školy. Na Sennianskych rybníkoch sú
informačné tabule, výhliadkové veže s výhľadom do ďaleka. SOS/BirdLife Slovensko
tu má aj terénnu stanicu pre strážcov – zoológov, ktorí rovnako ako ďalší
členovia SOS/BirdLife Slovensko pomáhajú svojou prácou Štátnej ochrane prírody.
SOS sú partnerom celosvetovo uznávanej organizácii BirdLife International,
takže prispievajú tak aj slovenskí ornitológovia do svetovej pokladnice
prírodného bohatstva vlastným snažením a záslužnou prácou.
Smer Afrika a India
Z Programu
cezhraničnej spolupráce Slovenska a Maďarska 2007 – 2013 získali
v SOS/BirdLife Slovensko projekt, v rámci ktorého sa realizuje aj
telemetrické sledovanie vtákov.
Vďaka vysielačkám na bocianoch mapujú spolu s maďarskými kolegami
migračné trasy bocianov.
Pán Ján Gúgh skúma na
internete migračné trasy, kam sa až vtáky dokážu zatúlať: „Označili sme päť mladých bocianov z jedného hniezda a tí
preleteli až do Čadu v Afrike. Odtiaľ putujú ešte ďalej za potravou aj do
Juhoafrickej republiky. Do Čadu teraz prileteli štyria, lebo jeden letel inou
migračnou trasou do Iraku. Za dva týždne tak bociany preleteli viac ako šesť
tisíc kilometrov.“
Dôvody, prečo sa niektoré bociany
rozhodnú letieť jedným a iné druhým smerom nie sú ešte celkom prebádané.
Predpokladá sa, že v prírode ide o premiešanie genetického materiálu.
Pán Gúgh dodáva: „Niektoré bociany letia západnou migračnou trasou cez Gibraltár do
Afriky a iné letia východnou tiež do Afriky. Niektoré vtáčie druhy migrujú
až do Indie.“
Čo každého
ochranára mrzí je fakt, že u bocianov je vysoká úmrtnosť. Až 80 percent
mladých bocianov sa nedožije jedného roka a z nich 60 percent zahynie
práve pre negatívnu činnosť človeka. Väčšinou hynú na elektrických stĺpoch.
Bociany nie sú špióni
Vďaka telemetrii
vypustili doteraz slovenskí ochranári spolu s maďarskými 26 bocianov.
Niekedy prichádzajú tieto zvieratá o život z kurióznych dôvodov.
Napr. v čase krízy v Egypte si mysleli, že bocian
s telemetrickou vysielačkou vykonáva špionáž, a tak ho najprv
odchytili a následne po vypustení zjedli miestni ľudia. Podobný bol aj
prípad zastreleného bociana v Turecku v roku 2012.
Príroda dokáže človeka
často prekvapiť. Po označení mláďat z jedného hniezda, prvý deň po vyletení
boli ešte spolu. Na druhý deň sa rozdelili a každý súrodenec šiel inou trasou
na vlastné zimovisko. Pán Ján Gúgh
šokuje, keď tvrdí, že smrť vtákov z dôvodu negatívnej činnosti človeka nie je
to najhoršie: "Momentálne máme
veľké obavy aj z intenzity pôsobenia malých invazívnych dravcov."
Ľudia z Ameriky priviezli do Európy norka amerického. Táto malá šelma ušla z fariem chovateľov do voľnej prírody.
V Európe však nejde o pôvodný druh. Nemá teda prirodzených
nepriateľov. Jeden pár norka s mláďatami dokážu podľa pána Jána Gúgha úplne zlikvidovať celé kolónie vtákov.
To je podstata projektu Neovision z Programu cezhraničnej spolupráce
Česka a Slovenska 2007 až 2013, v ktorom zisťujú výskyt a počet
týchto šeliem v prírode u nás.
Norok na ostrove
K najdôležitejším zimoviskám vodných vtákov
patria popri Dunajských luhoch najmä oblasti Hrušovskej zdrže na Dunaji.
Tunajší Vtáčí ostrov dostal pomenovanie práve pre obľúbenosť u týchto
živočíchov. Žiaľ, práve na Vtáčom ostrove kam sa odborníci zo SOS/BirdLife Slovensko
dostanú len na loďkách, sa usadil aj norok americký, ktorý spôsobuje problém
v hniezdnej kolónii čajkovitých vtákov, ale aj rôznych druhov kačíc.
V Česku majú dostatok negatívnych
skúseností s touto dravou malou šelmou, ktorú mali na slobode vo veľkom počte skôr
ako my. Preto dokážu slovenským odborníkom pomôcť pri riešeniach, ako znižovať
jej vplyv v našej prírode. Riešením nemôže byť iba lov povolený poľovným
združeniam, lebo tie pre malosť trofeje o norka nemajú záujem.
Pán Gúgh hovorí, že škody,
ktoré dokáže táto nepôvodná malá šelma napáchať na našej prírode, musia byť v čo
najväčšej miere eliminované a treba hľadať riešenia, aby v prírode
opäť nastala rovnováha.
Dvanásťposchodoví ochranári
Legislatíva u nás predpokladá, že
pred každým zateplením panelového domu prídu odborníci, ktorí najprv zachránia
tu sídliace vtáky: „V jednom panelovom
dome môže byť aj 50 párov dážďovníkov, 10 párov vrabcov alebo desiatky
netopierov, čiže ak sa zatepľuje bez prieskumu, pod polystyrénom zostanú
uväznené živočíchy a pod peknou novou fasádou sa ukrývajú plné cintoríny
živočíchov,“ vysvetľuje dôležitosť prieskumu pán Gúgh.
Preto osadzujú často na paneláky špeciálne upravené mriežky na
vetracie otvory, kde hniezdia vtáky a ukrývajú sa netopiere, aby ich
zachránili. Netopiere sa ľahko presídlia, lebo vďaka špeciálnym otvorom sa
dostanú z dutín panelákov von, ale naspäť už nie. Čiže sú nútení sa
presťahovať.
Odborníci z SOS/BirdLife Slovensko
kontrolujú parapety, balkóny, či rôzne atikové otvory na panelákoch často po
lešeniach aj do výšky dvanásteho poschodia.
„Netopiere sú maličké, napchajú sa
všade,“ vysvetľuje
podstatu svojej práci na lešení odborný asistent SOS/BirdLife pán Mgr. Andrej Chudý.
Výpustná mriežka alebo výpustná klapka podľa veľkosti dutiny na
paneláku umožní netopierovi vyletieť, ale vrátiť sa už späť nemôže: „Niekedy osadzujeme podľa možností na
zateplených domoch pre dážďovníky alebo netopiere aj náhradné búdky. Bežne si
ich ľudia na zateplených domoch vôbec nevšimnú. Inštalujú sa ako súčasť toho
polystyrénu aj v daných farbách domu.“
Dobré
záplavy
Pán Ján Gúgh hovorí, že pre prírodu pôsobia
záplavy blahodárne. Samozrejme, nie tie, ktoré prídu v strede hniezdenia. Tie
sú rovnako katastrofálne aj pre vtáky a celkovo prírodu.
Voda ako živel formuje krajinu, udržiava mokrade a prináša živiny
do prírody. Na Hrušovskej zdrži po tohtoročných záplavách vidieť prírodné
plytčiny z naplavenín, ktoré využíva k hniezdeniu viacero ohrozených
vtákov, napríklad rybár riečny.
Tento vtáčí druh už
nenachádza u nás prirodzené a dostatočne veľké štrkové ostrovy, preto
hniezdi a odchováva mláďatá napríklad aj na riečnych smerovníkoch pre lode,
ktoré vyzerajú ako menšie ostrovčeky.
Rovnako im pomáhajú ochranári z SOS/BirdLife Slovensko vyrábaním a úpravou
umelých ostrovov. To je podstata ich práce. Pomáhať prírode, aby sa v nej
zachovalo čo najviac pôvodných druhov. Pestrosť prírodného prostredia tvorí
totiž výraznú zložku kvality života práve u človeka.
Program
cezhraničnej spolupráce Slovenská republika – Maďarská republika 2007 – 20013
Prioritná os 2 – Životné prostredie, ochrana
prírody a dostupnosť
2.2 Spoločná starostlivosť
o prírodné prostredie
Vtáky bez hraníc
Cieľ
projektu: Podpora aktivít na ochranu prírodných hodnôt a tiež zvýšenie
povedomia v oblasti ochrany prírody.
Príspevok
z EÚ zdrojov SOS/BirdLife
98 960,74
eur
Príspevok
z EÚ zdrojov Ochrana dravcov na Slovensku
73 375,23
eur
Začiatok a ukončenie realizácie
04/2012 - 03/2014
Program cezhraničnej spolupráce
Slovenská republika – Česká republika 2007 – 2013
Prioritná os 2 – Rozvoj dostupnosti cezhraničného
územia a životného prostredia
2.2 Zachovanie životného prostredia
a rozvoj krajiny
Neovision -
nové výzvy v ochrane biodiverzity na česko - slovenskom hraničnom území.
Cieľ
projektu: Projekt prispeje k zachovaniu regionálnych a lokálnych špecifík
cezhraničného regiónu, ktorého biodiverzita patrí medzi najvyššie v Európe.
Príspevok
z EÚ zdrojov
39 963,17
eur
Začiatok a ukončenie realizácie
08/2013 - 07/2014
Program cezhraničnej spolupráce Slovenská
republika - Poľská republika 2007 - 2013
Prioritná os I - Rozvoj cezhraničnej
infraštruktúry
1.2 - oblasť podpory: Environmentálna
infraštruktúra
Ochrana ohrozených
vtáčích druhov Západných Karpát
Cieľ projektu:
Zlepšenie podmienok životného prostredia v poľsko - slovenskej prihraničnej
oblasti.
Príspevok
z EÚ zdrojov
321 296,30
eur
Začiatok a ukončenie realizácie
11/2010 - 10/2013
x
Stanislav Háber
snímky: SOS/BIRDLIFE, Peter Vlček, autor
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára