9. október
Ján Leonardi
Mnohým ľuďom sa to stáva, že nechápu, na čo sú im dobré rôzne starosti. Až neskôr zistia, že len vďaka nim urobili to, čo by inak nikdy nespravili. A tak niekedy po rokoch sú za tieto starosti aj vďační. Ján Leonardi bol vyštvaný z mesta, kde pôsobil od narodenia - z Luccy. A bolo to šťastím pre Rím. Inak by sa tam neodhodlal ísť. V rodnej Lucce dosiahol to, o čom dlho len tajne túžil - stal sa kňazom. Pôvodne bol totiž lekárnikom.
Kňazom sa stal až ako tridsaťročný, čo bolo na tú dobu dosť neskoro. Mnohí ľudia sa roky hľadajú, čo budú v živote robiť, kým nájdu to pravé zamestnanie. A zasa mnohí iní nemôžu robiť to, po čom túžia, ale niekedy sa stane, že ich silná túžba privedie aj po rokoch k tomu, čo si vysnívali. A to sa stalo svätému Jánovi Leonardimu. Nemohol byť kňazom hneď. Po smrti otca sa musel starať o matku a tak zostal u remesla lekárnika, ktorému sa vyučil, hoci túžil vstúpiť do františkanského rádu, kam ho neprijali. Nakoniec sa mu túžba po cirkevnej službe splnila tak dokonale, že predčil mnohých iných. Stal sa v 16. a 17. storočí mysliteľskou hradbou pri obrane viery proti bludárom. Osobitne mal rád deti, ktorým sa veľmi venoval a podporoval ich hravosť a prostú detskú veselosť, keď hovoril, že nech sa deti veselia, "len keď nehrešia".
Tým potvrdzoval myšlienku svätého Dominika Savia, že svätosť ide dokopy s veselososťou. Ján Leonardi rozumel detskej radosti možno aj preto, že on sám bol siedmym synom svojich rodičov. Ako lekárnik živiaci ovdovelú mamu neveril ušiam, keď mu jeho spovedník a cirkevný učiteľ povedal, nech si zoženie latinskú učebnicu, lebo sa mu vidí, že je predurčený pre duchovnú službu. Po nej Leonardi od detstva túžil. Preto si nebol istý, či sa má vôbec na vysnívanú dráhu púšťať. Oponoval spovedníkovi, že mu minulo dvadsaťšesť rokov a teda je na cirkevnú výuku starý. Spovedník mu povedal, že dostal Božie vnuknutie. Leonardi ho počúvol. Naozaj sa latinsky naučil rýchlo a v tridsiatich rokoch bol konečne vysvätený za kňaza. Začínal s výučbou detí, u ktorých myslel aj na to, aby sa pri vyučovaní pobavili a tak si získal ich malé srdiečka.
Veselosťou získal duše ľahšie a dokázal ich niekedy viac nadchnúť pre vieru ako strnulou vážnosťou. Neskôr pedagogické znalosti Ján opísal v knihe Kresťanská náuka, ktorá vyše dvesto rokov slúžila aj ako katechizmus pre dospelých. Čím bol známejší, tým viac mal nepriateľov najmä z radov mocných v Lucca, odkiaľ ho vyhnali a zakázali mu do mesta prístup. Tak Rím získal kňaza Leonardiho. To už existovala jeho Spoločnosť kresťanskej náuky, v ktorej sa snažil o to, aby nielen kňazi, ale najmä laici utužovali vieru v duchu poslušnosti. Osobitne uctieval Matku Božiu, o ktorej veril, že jej príhovor zmôže veľa aj u hriešnikov. Ten kto uctieva svätú Pannu si podľa jeho poznania môže byť istý spásou.
Leonardi bol známy tým, že sa snažil odpustiť tomu, kto mu ublížil. Často títo ľudia odmietali jeho odpustenie prijať. Viac sa urobiť nedá, ako odpustiť nepriateľovi a milovať ho, aj keď on vás nemiluje. Leonardi mal ešte jeden sen - ísť do misii hlásať evanjelium neveriacim. Ten sa mu nesplnil, ale stál pri založení Urbanovho kolégia na šírenie viery, z ktorého sa neskôr vyvinula Kongregácia pre šírenie viery, ktorá dnes pôsobí ako ministerstvo katolíckej Cirkvi pre misie. Zomrel ako 68 ročný v noci z 8. na 9. októbra 1609 v Ríme, kde je aj pochovaný v kostole Santa Maria in Campitelli.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára