19. októberPavol z Kríža
Svätý Pavol z Kríža pochádzal z veľkej rodiny. Doma ich bolo šestnásť detí a on bol najstarší. Najviac musel poslúchať, byť vzorom mladším. Od detstva pomáhal otcovi pri výchove súrodencov a neskôr aj v rodinnom obchode. Bol teda pre súrodencov vzorom a niesol už na detských ramenách priveľkú zodpovednosť. To boli všetko vlastnosti, ktoré ho predurčili na duchovnú službu.
Stal sa zakladateľom rehoľného rádu Pasionistov, ktorých hlavným cieľom boli misie medzi obyvateľmi Talianska. Narodil sa v obci Ovada pri Alexandrii na severe krajiny 3. januára v roku 1694. Keď zomrel, mal osemdesiatjeden rokov a množstvo misií za sebou, počas ktorých chodil po uliciach a verejne vzýval Boha. Učil ľudí, ako sa mu majú klaňať, ale najmä to, ako rozjímať nad Kristovými mukami, aby každý precítil Božie milosrdenstvo.
Ak vezmeme do úvahy Pavlove detstvo plné odriekania, keď sa zo zámožných rodičov stali chudáci, ale šestnásť detí chcelo a muselo žiť, pochopíme, prečo sa Pavol rozhodol pre duchovnú službu. Vieru a milosrdenstvo Ježiša, ktorý sa pre človeka obetoval, dával najvyššie v hierarchii hodnôt. Pri jeho kázňach sa zmierovali najväčší nepriatelia a lotri plakali. Zatvrdené srdcia sa otvárali. Svätý Pavol praktizoval tak ako mnohí svätci pred a po ňom umenie ustavičnej modlitby. Vďaka rozjímaniu nad Kristovými ranami videl do duší ľudí a bol schopný aj mnohých zázrakov.
Pavol mal kázne k veriacim aj v čase, keď ešte nebol kňazom. Dovolil mu to biskup, lebo mladík bol veľmi nábožný a túžil potom, aby založil vlastnú rehoľu, čo sa mu neskôr, keď ho priamo Svätý otec vysvätil za kňaza, aj podarilo. Ako predstavený Pasionistov sa rozhodol, že sa zverí ako poslušný syn spovedníkovi. Stal sa ním v priebehu rokov jeho brat Ján. Ten bol tiež vysvätený za kňaza a vstúpil do Pavlovej rehole. A tak brat počúval brata. Pavol bol Jánovým predstaveným, ale Ján ako Pavlov spovedník mu ukladal rôzne tresty a snažil sa ho udržať na správnej ceste viery. Bolo to milé bratstvo. Jeden druhému si boli oporou celý život.
Pavol zaviedol nielen vnútorné misie, keď Pasionisti museli chodiť pomedzi ľudí a kázať, ale šiel ešte ďalej, keď sa na omši dokázal verejne bičovať za svoje, ale aj za hriechy druhých ľudí. Táto obeta priťahovala ľudí ako magnet. Mnohí, čo sa aj dvadsať rokov či viac nespovedali, padali na kolená a plakali, len aby Pavol už neniesol na sebe aj ich viny.
Prešiel aj skúškou pokušenia. Jeho bohatý strýko sa rozhodol, že celý majetok prepíše na neho pod jednou podmienkou, že sa Pavol ožení. Bolo to na začiatku jeho účinkovania, keď ešte nebol viazaný kňazským sľubom čistoty. Vtedy cítil zodpovednosť aj za materiálne potreby rodiny, v ktorej sa narodil. A predsa strýkove bohatstvo odmietol. V chudobe pochopil, že duch je viac ako telo. V rozjímaní našiel stály zdroj šťastia a životný cieľ. Ešte pred vysviackou pôsobil ako pustovník. Nežil skryto len pre seba. Naopak, s krížom a zvoncom v ruke chodil po uliciach mesta a zvolával ľudí chváliť Boha na omše.
Ako dieťa bol utiahnutý, ale keďže pochádzal z mnohodetnej rodiny, chcel sa s každým podeliť. Vedel, že najväčšia radosť je sa rozdať s tým najvzácnejším, čo máme. A Pavol z Kríža to najvzácnejšie našiel v Božej láske. Preto vyzváňal po uliciach a chcel z tej lásky čo najviac rozdať každému, kto mal o ňu záujem. Preto založil rehoľu misionárov, ktorí zvolávajú ľudí v krajine, kde pôsobia, aby šli k Božiemu stolu. Jeden vojak, ktorý prežil boje z blízka mu povedal, že pri dunení kanónov sa nebál tak, ako na jeho kázni.
Svätý Pavol z Kríža zomrel v roku 1775 so slovami, že ak v ráde zachovajú duch modlitby, duch samoty a duch chudoby, bratia budú "žiariť v očiach Boha a národov".
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára