24. októberAnton Mária Claret
Človeku sa ani veriť nechce, že ľudia prenasledovali také skvelé osobnosti k akým v 19. storočí patril Anton Mária Claret. Na pobavenie a veselosť môžu znieť nasledujúce slová, ktoré vyriekol nepriateľ Clareta na jeho adresu:
"Tento muž nepredstaviteľnej aktivity s tisíckami kázní a mimoriadnej ľudovosti zasa pokresťančil celé Katalánsko. To isté dokázal na Kanárskych ostrovoch a aj na Kube, kde katolicizmus už dohasínal. To však nebolo to najhoršie. Jeho pobyt v Madride bol priam katastrofou pre španielsku revolúciu."
Anton Mária Claret sa zásadne neplietol do politiky. Zaujímala ho len ľudská duša. A spomínané miesta jeho života počnúc Katalánskom, cez Kanárske ostrovy, až po Kubu a späť po Madrid neboli vybrané náhodne. Všade odtiaľ bol zlobou neprajníkov vyhnaný. Výnimkou je iba Kuba. Do Madridu bol pozvaný z Kuby, kde bol arcibiskupom. Zavolala ho odtiaľ však mladá dvadsaťsedemročná kráľovnou so žiadosťou, aby sa ujal správy jej duše a duší jej detí. Claret odchádzal z nábožnej Kuby, ktorá bola takmer bezbožná, keď tam prišiel, naspäť do Španielska bez toho, aby vedel, čo ho v Madride čaká. Myslel si, že ho nepriatelia obžalovali priamo pred kráľovým trónom, a že ho azda chcú zbaviť biskupskej hodnosti. A bol tomu rád.
Claret všetky chýry o tom, že je svätec, považoval za diablovu prácu. Nespyšnel, ale ešte viac sa modlil. Vyšiel z ľudu, do ktorého sa vrátil po vysviacke za kňaza a chodil na ľudové misie. Aj osem hodín denne kázal na uliciach a taký istý čas aj spovedal. Nemal farnosť. Peniaze nikdy od nikoho nevzal, ani žiadne cennosti. Uctiť si ho mohli ľudia len tým, že sa mu dali najesť. Preto ho biskupská mirtha obťažovala, túžil opäť po ľudovom účinkovaní pouličného kazateľa. Aj tak si vravel, že mal šťastie, že neskončil za tkáčskym strojom ako jeho otec.
Narodil sa deň pred vianočnými sviatkami 23. decembra 1807 ako piaty v rodine s desiatimi deťmi a teda musel otca poslúchať, aby ako rodina vyžili. Odmietol však miesto technického riaditeľa v tkáčskom podniku, kde mal viacero technických zlepšovákov a podarilo sa mu ísť za hlasom srdca - za kňazskou službou. O tom hlase Claret tvrdil, že ho počul už od detstva, keď čítal bibliu. Za kňaza bol vysvätený ako 28 ročný, ale už vo veku 35 rokov zistil, že "Boh, náš Pán, mi dal milosť, že poznávam vnútro človeka, ako keby som čítal v knihe."
A s tým súviselo aj jeho účinkovanie na kráľovskom dvore. Pred mladú kráľovnú postavil kategorickú požiadavku, že sa musí zbaviť milenca a vrátiť sa k čistému životu s manželom. Tá ho poslúchla a aj pomery na kráľovskom dvore sa upravili. Chýr svätosti získal už na Kube, kde trval na tom, že muži musia prepustiť svoje konkubíny. Vtedy ho jeden z urazených mužov, ktorému ušla milenka, porezal nebezpečne britvou na tvári. Anton Mária mal vážne poškodenú slinnú žľazu, ale rana sa mu do druhého dňa zázračne uzdravila.
Na Kube sa snažil aj o sociálne zlepšenie postavenia utláčaných a robotníkov, pre ktorých zakladal ľudové sporiteľne. Ľudí neopustil ani v čase pohrôm a epidémií, ale naopak, ešte viac znásobil návštevy u chorých po nemocniciach.
Ani na kráľovskom dvore nezaháľal. Rozdával sa ďalej, aj keď inak, lebo napísal okolo dvesto kníh s náboženskou tematikou. Nakoniec tak ako celý život žil - ako štvanec utekajúci pred nepriateľmi - aj zomrel 24. októbra v roku 1870 vo vyhnanstve vo Francúzsku, kam ho vyhnali španielski revolucionári spolu s kráľovskou rodinou, hoci hlásal, že "podľa Božej vôle majú mať ľudia vo svete veľkú účasť na záchrane duší."
A preto Claret nerobil medzi ľuďmi rozdiely, kto ma aký politický názor. Spásu chápal pre všetkých, bez rozdielu politickej príslušnosti. Pochovaný je v Barcelone v kostole vo Vich.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára