13. októberEduard
Predstavme si možný sen ministra financií. Leží v posteli a sníva sa mu, že vidí ako na štátnej kase sedí diabol, smeje sa a zhŕňa k sebe peniaze s tým, že sú jeho. A v tom sne sa s ním začne minister financií hádať, že veď peniaze nie sú diablove, ale patria štátu. Lenže diabol ho vysmeje a odvetí mu, že sú jeho, lebo boli vyzbierané nespravodlivo od chudobných ľudí. Taký príšerný sen sa sníval novokorunovanému kráľovi, ktorý zasadol na anglický trón až v tridsiatichdeviatich rokoch v roku 1043 - svätému Eduardovi III.
Sníval sa mu trošku obmenený na vtedajšie pomery. Nešlo ešte o štátnu kasu, ale o kráľovskú pokladnicu, ktorá slúžila na rovnaký účel. Lenže ťažko predpokladať, že by náš minister financií mohol urobiť to, čo spravil kráľ Eduard III. Ten jednoducho nespravodlivé dane po prebudení zrušil. A tie dane, ktoré už boli nespravodlivo vybraté, vrátil. Tento anglický kráľ už žil v chýre svätosti. Musel sa síce na nátlak šľachty oženiť, ale dal Bohu súkromný sľub čistoty a tak bol síce formálne ženatý, ale nikdy neokúsil telesnú lásku. A za jeho obetu, keď sa snažil žiť skromným životom a podporovať chudobných, Boh odmenil celé Anglicko počas jeho panovania na dlhých 23 rokov pokojom. Akú musel zažívať Eduard III. radosť a akú veselosť, keď videl, že jeho obeta nebola márna.
Dovtedy krajina sužovaná vojnami zažila celistvý úsek dejín bez vraždenia a boja. Kráľ Eduard III. mal šťastie, že si vzal za manželku ženu podobného ušľachtilého srdca, ktorej rovnako ako jemu vyhovovala telesná čistota. A tak žili ako dvaja anjeli na Zemi. Predstavme si iného politika, ktorý by sa v dnešnej situácii rozhodol zmeniť zabehnutý kolobeh daní v štáte na základe sna. Takých by sme asi ťažko hľadali aj v dejinách. Svojím spôsobom bolo Eduardove rozhodnutie veselé. Pritom vykonal celý rad ďalších záslužných činov. K tým najznámejším patrí položenie základov dnešného Westminsterského opátstva, z ktorého je dnes sídlo anglikánskej cirkvi. Za čias Eduarda III. tam stál len chrám svätého Petra. A k nemu dal kráľ pristavať kláštor, ktorý sa stal základom opátstva. Urobil tak ako skutok kajúcnosti. Kým nemohol vykonávať vo vlasti rodom predurčenú funkciu kráľa, lebo v Anglicku vládol dobyvateľ z Dánska, dal si sľub, že ak sa raz stane anglickým kráľom, vykoná kajúcnu púť k Svätému otcovi do Ríma. A sľuby treba plniť, aj keď si ich kráľ dal len sám sebe. Už sa chystal do svätého mesta, lenže šľachtici ho požiadali, aby tam nešiel. Báli sa, že kým by bol preč, Anglicko by mohol znovu napadnúť dobyvateľ z Dánska.
Mier pre vojnami sužované Anglicko bolo pre kráľa viac, nuž požiadal pápeža o dišpenz - o povolenie vlastný sľub nedodržať. A pápež mu ho udelil s tým, že peniaze, ktoré by musel vynaložiť na cestu, má rozdať chudobným a postaviť kláštor zasvätený svätému Petrovi. A to sa aj vo Westminsteri, kde je svätý Eduard III. v chráme pochovaný, stalo.
Zomrel hneď po slávnosti otvorenia chrámu a kláštora. Keď o 37 rokov neskôr otvorili vo Westminsteri hrob Eduarda III., zistili, že jeho telo zostalo neporušené. Aj tento div patrí k chýrom svätosti, ktoré sa o ňom šírili aj po smrti, keď sa na jeho hrobe udialo viacero zázrakov. A každý zázrak je radosť a dar z nebies. Ľudia, ktorí ho zažijú, sú šťastní a veselí. Majú istotu, ktorú im už nik nevytrhne zo srdca, že Boh je milostivý sudca a po smrti ich čaká raj v jeho prítomnosti. Nečudo, že svätý Eduard III. je patrónom Anglicka dodnes.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára