15. októberTerézia z Avily
Svätá Terézia z Avily sa rozhodla pre kláštorný život v mladom veku, ale v skutočnosti sa oddala viere naplno až v čase, keď mala štyridsať rokov. Vtedy bola svedkom zázraku. Zjavil sa jej anjel, ktorý jej prebodol srdce ohnivým mečom. Tento deň v roku 1555 a to 27. august si dodnes pripomínajú Karmelitánky, medzi ktorými Terézia žila. Dovtedy bola síce rehoľníčkou, ale rozptyľovali ju svetské veci. Neoddávala sa najsilnejšiemu citu a najväčšej radosti, ktorými sú láska človeka k Bohu.
Začiatok jej života akoby predurčoval jeho koniec. Keď mala šesť rokov, rozhodla sa, že utečie so starším bratom Rodrigom z domu. Dôvod Terézinho úteku bol vznešený. V šiestich rokoch sa rozhodla, že chce byť svätá. A jej starší brat tiež. Časť Španielska vtedy okupovali Mauri a tí zabíjali kresťanov. A deti čítali životopisy svätých, v ktorých sa opisovalo utrpenie mučeníkov za vieru. Deťom sa to videlo ľahké. Stačilo im prísť k Maurom a vydať sa im s tým, že sú kresťania. Tí by ich zabili a oni dvaja by sa stali svätcami. Tak si čistá detská dušička jednoducho predstavovala svet dospelých.
Keď Terézii z Avily v mladom veku zomrela mama, požiadala Pannu Máriu, aby jej bola matkou ona, čo sa jej aj neskôr splnilo, veď preto vstúpila do radu Karmelitánok. V čase puberty však podľahla zvodom sveta. Ich poznanie jej sprostredkovala teta, ktorá Terézii nahrádzala pozemskú matku, ktorej bola sestrou. Bola to ľahkovážna žena a Teréziin otec bol často mimo domu celé dni, lebo chodil za robotou.
Ani v kláštore, kam potom vstúpila, ako si uvedomila pochybenia a zatúžila po čistote ako v detstve, sa nevenovala len modlitbám. Až do času, keď sa jej zjavil anjel a prebodol jej srdce, ktoré je dodnes uložené v Albe a vidieť na ňom jazvy od anjelovho meča. Terézia sa rozhodla pre absolútnu chudobu a zriadila karmelitánsky prísnejší rad bosých Karmelitánov, ktorí zasvätili život chudobe. Kto v živote zažil túto čnostnú učiteľku života - chudobu - ten sa iste stretol aj so slovami, ktoré hovorila Terézia z Avily:
"Čím menej máme, tým máme menej starostí!"
Takto sa od pradávna tešia chudobní, že im nič nechýba. Terézii nechýbala najmä pevná viera v Boha. Keby tú nemala v srdci, ťažko by sa jej podarilo zriadiť prísnejší rad Karmelitánov, za ktorý ju najprv v kláštore väznili a dočkala sa mnohých protivenstiev zo strany rehoľníkov a rehoľníčok, ktorým mierny rád Karmelitánov vyhovoval viac, ako slasti chudoby, ktoré sa rozhodla užívať plnými dúškami práve Terézia z Avily. Tak je tomu dodnes, že ľudia, ktorí sú čnostnejší od iných, sú vystrkovaní na okraj a často prenasledovaní len preto, že sú iní.
Terézia z Avily zomrela ako šesťdesiatsedem ročná v októbri v roku 1582. Predtým sa však dočkala dňa, keď z pôvodne maličkého kláštora, kde boli len štyri bosé Karmelitánky, sa jej hnutie rozrástlo na 60 kláštorov, ktoré sama založila. A pritom všetkom sa v stredoveku, veď je to veľakrát ťažké aj dnes, vyrovnala v mnohom mužom. Určite v literatúre a v jej najťažšej disciplíne v poézii. V nej nám po nej zostali Vzdychy duše k Bohu - vzdychy, ktoré podľa jej vlastného potvrdenia životom okrem Ježiša a Panny Márie najviac vyslyšal svätý Jozef, ktorému zasvätila už svoj prvý kláštor v Avile. O svätom Jozefovi zistila, že je obdarený množstvom milostí, ktoré môže veriacim dať, ak ho o ne poprosia. A to je radostné poznanie, že máme takého orodovníka v nebi. Terézia nám o tom priniesla presvedčivý dôkaz vlastným životom.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára