20. októberPeter z Alcantary
Ak je radosťou pokánie a veselosťou trápenie na Zemi, nuž svätý Peter z Alcantary patril v dobe, keď žil od roku 1499 do roku 1562, k najveselším a najradostnejším stvoreniam. Dosvedčil to po smrti. Zjavil sa svätej Terézii z Avily a povedal jej:
"Blažené pokánie, ktoré mi zaslúžilo takú slávu!"
Pred pamiatkou Petra z Alcantary blednú všetky ľudské trápenia. Nebol skúšaný utrpením osudom, ale si ho ako františkánsky mních dobrovoľne vybral. Pochádzal z bohatej a vznešenej rodiny. Mohol urobiť skvelú kariéru. Ponuky sa mu len tak sypali zo všetkých strán. Rozhodol sa pre chudobu podľa vzoru Františka Assiského. Peter utekal pred bohatstvom aj v rehoľnom postavení. Neustále mu bratia preukazovali úctu, keď ho ledva dvadsaťročného zvolili za kvardiána kláštora v španielskej Badajoze. A do úradov ho neustále povyšovali celý život, kým on sa ich okamžite vzdával.
V Portugalsku vystaval pri mestečku Pedrosa Palancarský kláštor až taký chudobný, že mnísi v ňom nemohli v celách ani stáť, lebo cely boli nízke a nemohli v nich ani ležať, lebo boli úzke. Dalo sa v nich len kľačať.
Neuveriteľne znejú aj ďalšie správy zo života Petra z Alcantary, ktoré sa nedajú ničomu prirovnať. Iba ak hádam k fakírskym výkonom niektorých Indov, medzi ktorými vynikal ten, čo tvrdil, že žije len zo slnečnej energie. Peter však zjavne žil z viery a nerobil to pre obdiv publika, ale so snahou o spásu duše. Našli sa aj jeho odporcovia, ktorí tvrdili, že sa rúha Bohu toľkým sebazapieraním a on ešte aj im dal za pravdu. Cítil sa nehodný a hriešny.
Preto sa umŕtvoval, štyridsať rokov spal denne len hodinu a pol, jedol len raz za tri dni, aj to len chlieb, vodu a zeliny. Mäso nejedol ani z rýb a nepil víno. Vzbudzoval údiv už tým, že sa pri takej prísnej životospráve dožil 63 narodenín, keď zomrel v októbri v roku 1562. Svätá Terézia z Avily ho vykreslila slovami:
"Aby mohol premôcť spánok, stále iba stál alebo kľačal. Nikdy si nezakrýval hlavu kapucňou, aj keď bolo hocijako horúco, alebo aj keď pršalo. Chodil bosý. Jeho chudoba nemala hraníc. Bol tak nadmieru chudý, že sa mi videlo, akoby bol z koreňov stromu. Napriek tomu bol veľmi prívetivý."
Petrove dielo bolo požehnané v čase, keď vďaka Lutherovmu učeniu utekali rádoví bratia a sestry z kláštorov. Peter obnovil ducha chudoby a odriekania. Zreformoval viac ako tristo kláštorov a stal sa spovedníkom portugalského kráľa, aj cisára Karola V. Z panovníckych dvorov však tiež utekal. Peter z Alcantary sa hrozil každej svetskej slávy. Vyspovedal kráľa či cisára a šiel. Aj cisár na jeho adresu povedal obdivné slová:
"Peter nie je z tohto sveta, ale je celkom nebeský, v Bohu ponorený človek."
Možno v tých časoch chápali túto Petrovu vlastnosť skôr, ako by ju pochopili mocní dnešného sveta, ktorí sa často nekoria pred žiadnou duchovnou mocou. Peter z Alcantary tvrdým odriekaním dal každému príklad, akú hodnotu má svetský život pre večnosť. Prišiel na to v šestnástich rokoch, keď si vyvolil úplnú chudobu v rehoľnom ráde. Bol to veľký dar, ktorý získal od prozreteľnosti. Mnohí dnes na to neprídu za celý život, že hmotné statky si na druhý svet nevezmú.
Takto o Petrovi hovorila svätá Terézia z Avily, ktorá si ho vyvolila za spovedníka rovnako ako svätý František Borgia:
"Petrova smrť ako aj celý jeho život boli kázňou a napomínaním jeho bratov, aby opovrhovali všetkým pozemským a milovali najmä chudobu."
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára