22. októberIgnác
Svätý Ignác sa narodil v roku 798 v Carihrade ako syn cisára Michala I., ktorý obsadil trón po svojom svokrovi cisárovi Nikeforovi I. Teda Ignácov dedo bol cisárom predtým, než sa stal cisárom jeho otec.
Ani tento vznešený pôvod ho neuchránil pred zlobou sveta. Jeho otca zhodil z trónu najvyšší vojvodca a celá rodina musela ísť do vyhnanstva. Takže svetská sláva - poľná tráva, o čom vedel Ignác viac, ako ktokoľvek pred ním, aj po ňom.
Nečudo, že už štrnásťročný hľadal útechu v kláštore. A hľadal ju tam tak náruživo a vrúcne, že sa v kláštore stal po smrti opáta jednohlasnou voľbou všetkých bratov opátom on. Nezískal tento post vďaka cisárskej rodine, ale napriek jej prenasledovaniu. Z toho môžeme usudzovať, že musela byť na ňom zvláštna Božia milosť, keď ho priviedla až do tohto úradu, hoci bol v krajine nežiaducou osobou ako člen zvrhnutého panovníckeho rodu.
Násilnícky cisár prišiel tiež vďaka sprisahaniu o moc a na trón zasadol Michal II. Po jeho smrti moc prešla na jeho syna trojročného princa Michala III., ktorého poznáme zo slovenských dejín vďaka tomu, že k nám poslal v roku 863 solúnskych bratov svätých Cyrila a Metoda na žiadosť Rastislava. Vierozvestci k nám priniesli najväčší kultúrny dar, vlastné písmo, hlaholiku, ktorú zostavil Konštantín - Cyril so súhlasom Michala III. z 38 písmen.
Michal III. poslal Rastislavovi aj dary, z ktorých sa našla pri Čiernych Kľačanoch neďaleko Zlatých Moraviec šperkovnica nazývaná ako pyxida.
Možno sa na tejto misii podieľal aj svätý Ignác, lebo kým bol Michal III. ešte dieťa, vládla zaňho jeho matka Teodora, ktorá na všeobecnú žiadosť kňazstva a veriacich uviedla na patriachálny stolec opáta kláštora v Carihrade Ignáca v roku 847, keď mal 49 rokov. Začala sa nová bolestná časť Ignácovej cesty, lebo Teodora mala brata Bardasa, ktorý žil verejne v hriechu, lebo zviedol vlastnú nevestu po synovi, ktorý mu zomrel. Bardasovi sa podarilo skaziť aj mladého cisára Michala III. Ignác vystúpil v chráme proti Bardasovi, ktorému odmietol dať sväté prijímanie, lebo žil verejne v hriechu. Bardas by bol Ignáca zrejme zabil hneď v chráme, keby opáta neubránili prítomní veriaci. Najprv sa preto zbavil cisárovej matky a teda vlastnej sestry, ktorú dal jeho synovec a nevládny mladý cisár do kláštora. Potom v okovách odvliekli do vyhnanstva Ignáca, kde ho týrali, aby sa dobrovoľne vzdal postu opáta a uznal neprávoplatne vysväteného bludára, čo Ignác odmietal.
Nakoniec sa mladému cisárovi jeho strýko Bardas znepáčil a dal ho zavraždiť. Rovnako odišiel zo sveta, keď ho zavraždili na príkaz spolucisára Bazilia, ktorý uviedol Ignáca späť do funkcie opáta na radosť Svätého otca v Ríme Mikuláša I., ku ktorému sa vtedy vrátili svätí Cyril a Metod zo Slovenska.
V byzantskej ríši v Carihrade bola neprehľadná situácia. Ignác zastával post patriachálneho opáta ešte desať rokov a stal sa po smrti v roku 877 svätcom, ktorého uznáva dodnes ako východná, tak aj západná cirkev. Dožil sa napriek zložitému osudu, osemdesiatich rokov a pochovaný je pri Bospore v kláštore svätého Michala, ktorý predtým sám založil zjavne z úcty k tomuto menu, ktoré mal aj jeho otec vo funkcii cisára, ale potom aj cisár, ktorý ho znova povolal do Carihradu.
Slováci sa vďaka Michalovi III., ktorý vyslal misiu k nám, hrdia faktom, že mali štvrtý liturgický jazyk v Európe už v 9. storočí, čo je dôvod na radosť a veselosť aj dnes. Žiaden národ z okolitých štátov sa nemôže niečím takým pochváliť. Bulhari či Rusi a Ukrajinci našu tradíciu prevzali, keď k nim prišla sprostredkovane od nás a starajú sa o ňu často s väčšou láskou, než my.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára