12. októberKontardo Ferrini
Mnohí ľudia si kladú otázku, ako možno byť svätý v bežnom živote? Nie je svätosť len akýmsi vyvoleným stupňom k raju, ktorú dosiahnu iba kňazi skrytí v kútoch kláštorov sami medzi štyrmi stenami bez pokušenia v podobe lákadiel sveta? Kontardo Ferrini žil ako jeden z bežných, aj keď veľmi múdrych ľudí. Stal sa vedcom, ktorý vyučoval ako profesor rímske právo a dejiny práva v Pávii, v Messine a v Modene. Právo a dejiny sa mu stali nástrojom na vlastnú apoštolskú cestu, keď v nich mohol žiakom vysvetľovať Božský princíp riadenia sveta. A to všetko dosiahol nielen pre svoju zbožnosť, keď ako 22 ročný zložil v roku 1881 sľub ustavičnej čistoty, ale aj vďaka veselej povahe.
Veselosť považoval za jeden z dôležitých spôsobov života, ale aj výučby mladých. Vedel, že radosť je dar, ktorým možno vliať do duší energiu. A on si tú radosť uchovával aj vďaka ustavičnému modleniu. Niekedy si to treba skúsiť modliť sa ustavične. To znamená, od rána až do večera, aké je to ťažké. A to za normálneho chodu bežného života. Počas cesty do práce, či do školy sa človek môže pomodliť tzv. prirodzený ruženec na prstoch rúk, ktorých je desať - ako desať guľôčiek ruženca. A modliť sa takto dá úplne aj nepozorovane v duchu. Ak by sa niekomu nezdalo, že v modlitbe takto úchytkom a narýchlo nevzdávajú česť Bohu, akú by mu ju mohli vzdávať pri sústredenom modlení, tak sa treba zamyslieť nad tým, či nie je aspoň taká modlitba lepšia, než žiadna? Ustavične sa modliť je dar, ktorý Kontardo Ferrini dokázal v živote vzdelaného pedagóga využiť nielen na vlastný prospech, ale aj na prospech svojich študentov, ktorých vyučoval s radosťou.
A táto modlitba radosti mu dodávala dostatok energie, aby vyučoval vždy tak zaujímavo, že sa študenti tešili na jeho prednášky a boli medzi nimi veľmi obľúbené. Okrem toho bol Kontardo Ferrini vášnivým turistom. Chodieval do hôr, do prirodzeného Božieho chrámu, aby vo všetkom videl stvoriteľovu tvár a jeho dielo. A aby sa z neho dokázal dostatočne silno radovať. A tu v horách našiel aj smrť, keď sa napil z horskej bystriny, ktorá bola otrávená hnojom a zomrel na týfus vo veku 62 rokov.
Jeho pozostatky sú uložené v krypte Univerzity Najvätejšieho Srdca Ježišovho v Miláne a v Univerzite v Pávii má postavený pomník. Učiteľ a svätec, vedec a svätec - to sú prívlastky, ku ktorým sa dopracoval nielen čnostným životom, ale aj vďaka ustavičnej modlitbe a veselej povahe. Bol skvelým učiteľom zjavne aj preto, že on sám bol vynikajúcim študentom, veď doktorát práv získal už ako dvadsaťjedenročný. Tajomstvá viery si vedel pekne vysvetliť vďaka láske k prírode takto:
"V prírode máme veľa tajomstiev a v Bohu by byť nemali?"
K veselosti sa zasa prihlásil slovami, v ktorých vysvetlil vzťah k Bohu, lebo podľa Kontarda Ferriniho Boh oslavuje mladosť práve veselosťou a tak je podľa neho "srdce zasvätené Bohu vždy mladé."
A v tomto zmysle bol vždy mladým aj vo veku 62 rokoch, lebo srdce mal mladé, keď ho zasvätil Bohu a preto mladým rozumel a oni jemu.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára