11. október
Alexander Sauli
Niekedy sa veselosť zmení na niečo slávnostné a vzácne. U svätca Alexandra Sauliho sa smiech, ba až výsmech od ľudí zmenil na úctu. Stalo sa tak vtedy, keď ako sedemnásťročný v roku 1551 žiadal predstavených, aby ho prijali do rádu Barnabitov, teda klerikov svätého Pavla. Alexander Sauli sa zriekol kariéry na dvore cisára Karola V., kam mal nastúpiť po ukončení právnického štúdia, keďže pochádzal zo starých a bohatých rodín z Janova. Už v detstve sa rozhodol zasvätiť sa službe Bohu, keď chudobným rozdával svoje bohaté šaty. Hľadal možnosti, ako pomôcť iným deťom, aby sa mali lepšie. V tejto dojímavej službe našiel cestu aj vďaka úcte a láske, ktorú pociťoval k Panne Márii.
Vtedy, keď urobil za týmto cieľom rozhodný krok a vybral sa vstúpiť do práve založeného chudobného mníšskeho rádu Barnabitov, bol podrobený od predstavených rádu ťažkej skúške. Na sviatky zoslania Ducha svätého - na Turíce mu dali úlohu, aby šiel do ulíc Milána a verejne kázal o pohŕdaní svetom. Alexander tak urobil. Vzal kríž a kázal ľuďom ako misionár na ulici. Ľudia zvyknutí skôr na cirkusové vystúpenia komediantov sa mu sprvu smiali. Po chvíli, keď počúvali, čo im hovorí, mali jeho slová na nich taký účinok, že sa celý zástup pobral za mladíkom a ten ich priviedol do kostola. V dejinách rádu Barnabitov sa táto udalosť odvtedy spomína každý rok pri prijímaní novicov, pre ktorých neskôr Alexander Sauli napísal pravidlá, ktoré sa zachovávajú dodnes.
Sauli nebol len kajúcnym rehoľníkom v Miláne. Pápež ho poslal ako nového biskupa pre Korziku, ktorá bola na konci 16. storočia plná povier. Na ostrove našiel taký úpadok, že v podstate tu vystaval od základov nielen nový chrám, ale aj základy viery v ľuďoch. Viery v Boha a tým aj viery v dobro v človeku. Rozhádaných zmieroval, chudobných podporoval, pre deti staval školy a zakladal dobročinné spolky. Privádzal k Bohu odpadlíkov. Naostatok sú známe zázraky, ktoré tu vykonal počas moru, ale aj následného hladu v roku 1580. Tým si vyslúžil od ľudí mnoho pekných prívlastkov ako anjel pokoja, keď utišoval rozhádané rodiny, ale aj anjel strážca, keď obetavo chránil ľud pred chorobami a pohromami. Známa je udalosť, keď v čase hladu spôsobeného dlhotrvajúcim suchom konal kajúcnu procesiu na verejnosti, ktorá sa skončila takým strašným lejakom, že tri hodiny ľudia nemohli vyjsť z kostola.
Zaujímavý je tiež iný prírodný úkaz, ktorý zachránil Korziku potom, ako sa Sauli modlil za ochranu tohto ostrova. Pribehli totiž k nemu vystrašení Korzičania, že k ostrovu sa blíži dvadsať pirátskych lodí plných hrdlorezov rozhodnutých ostrov zničiť mečom a ohňom. Potom sa na mori odohralo niečo nevídané, ohromná búrka zničila naraz celé loďstvo zloduchov a Korzika bola zachránená. Inokedy ho pokúšal jeden obchodník, aby steny biskupského sídla okrášlil novšími tapetami než tými, aké tam mal, ale Alexander Sauli mu povedal, že "radšej obliekam chudobných než steny".
Z Korziky viedli kroky biskupa opäť na žiadosť Svätého otca na biskupský stolec v Pávii. Tu ho vítali s radosťou, veď bol spovedníkom aj milánskeho arcibiskupa a neskoršieho svätca Karola Boromejského, či Nicola Sfondratiho, ktorý keď sa stal pápežom Gergorom XIV., poslal Sauliho z Korziky do Pávie, kde do roka v roku 1592 zomrel a je tam aj pochovaný. Jeho kázanie v uliciach zostalo dodnes tradíciou rádu Barnabitov ako spomienka na novica, ktorý veselosť až výsmech od ľudí zmenil na vlastnú svätosť. A to je vzácna milosť, ku ktorej by sme ťažko hľadali s dnešným svetom príklad. Iba ak by sa možno vďaka požehnaniu a milosti nebies stal niektorí z rečníkov z rozličných tribún či zhromaždení, svätcom.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára