24. júl
Bernardín Realino
Je to neuveriteľný príbeh, ale pravdivý. Svätý Bernardín Realino bol ešte za svojho života požiadaný úradnou radou mesta Lecco v Taliansku, aby sa po smrti stal patrónom a nebeským ochrancom jeho občanov. Mestská rada o tejto žiadosti úradne rozhodla na zasadnutí už 21. decembra v roku 1615, kým Bernardín Realino zomrel až v júli v roku 1616. Mal vtedy osemdesiatšesť rokov a po porážke už nemohol hovoriť. Nuž na žiadosť mestskej rady iba prikývol a takto sľúbil stať sa po smrti patrónom mesta. Obyvatelia Lecco mali na taký postup milión výborných dôvodov.
Bernardína Realina poslala Spoločnosť Ježišova, teda Jezuiti do Lecco v roku 1574, aby tam založil nový ústav. Žil v tomto meste nepretržite 42 rokov. A hoci Jezuiti chceli Bernardína Realina poslať aj na iné miesta v Taliansku, radní páni, ale najmä prostí veriaci sa zakaždým vzbúrili. Nesúhlasili s odchodom svätca. Už za života ho volali svätým, čím mu spôsobovali veľké muky. Veľmi sa za také oslovenie hanbil a spôsobovalo mu bolesť. Cítil sa byť hriešnym. Prosil každého, aby tak nerobili. Faktom bolo, že na jeho príhovor k Bohu slepí začínali vidieť a smrteľne chorí sa uzdravovali. Bernardín Realino pritom premenu mesta a ľudí dosahoval najmä v spovednici. Neukladal hriešnikom ťažké tresty. Sám sa snažil za ich hriechy pykať a preto si on ukladal za nich tresty, ktorými ich hriechy naprával.
Realino sa nenarodil ako svätec. Dokonca sa takmer dostal na šikmú plochu vraha. To vtedy, keď mečom poranil sudcu, ktorý nespravodlivo odsúdil jeho otca. Bernardín otca zastupoval ako právnik na súde a spor prehral. Sudca ho za napadnutie mečom udal. Realinovi hrozilo odťatie ruky, alebo vyhnanstvo z rodného mesta Carpi. Odišiel z mesta. Tu v Carpi zatiaľ zomrela jeho milovaná dievčina Clorida. Do tej sa vášnivo zamiloval potom, ako Bernardínovi vo veku dvadsiatich rokov zomrela matka. S Cloridou sa zoznámil v kostole. Ona naviedla mladého Realina, aby opustil štúdium medicíny a venoval sa právu. Po promócii za doktora práv sa venoval úradnej kariére. Po smrti Cloridy upadol do zúfalstva. Pomohla mu modlitba a náboženská výchova, ku ktorej ho viedla jeho nebohá matka. Naučila ho už v detskom veku modliť sa ruženec.
Modlil sa ho aj vtedy, keď Bernardína zalialo nádherné svetlo. V ňom uvidel Matku Božiu s dieťatkom na rukách a okamžite vedel, čo má urobiť. Vstúpil do Spoločnosti Ježišovej a zanechal sľubnú kariéru úradníka. Jezuiti ho prijali medzi seba vo veku tridsiatichštyroch rokov, ale požiadali ho, že musí študovať teológiu. To aj urobil a o tri roky bol vysvätený za kňaza. Vtedy ho poslali do mesta Lecco, kde viedol Mariánsku kongregáciu mužov a stal sa magistrom novicov Spoločnosti Ježišovej.
Postavil tu kostol, ba aj kolégium a to iba z milodarov veriacich. Aj potom chodil ďalej žobrať od domu k domu almužnu pre chudobných. Ešte počas štúdií sa naučil jesť iba raz za deň, aby mohol viac rozdať chudobným, ktorých podporoval už ako dieťa. Neskôr v štúdiách na vysokej škole v Bologni, keď študoval ako mladík za lekára, sa dostal do zlej spoločnosti. Tá ho viedla na cestu skazy, z ktorej našiel cestu späť po smrti matky vďaka láske ku krásnemu dievčaťu, pre ktoré začal študovať právo.
Do Lecca prišiel ako horlivý kňaz, ktorý ľutoval všetky hriechy mladosti. Dosiahol dokonalosť v neustálej modlitbe k Bohu. V noci spával iba štyri hodiny, aby mohol byť od rána k dispozícií veriacim. A tí si už za jeho života na ňom vymohli sľub, aby bol patrónom mesta Lecco aj po smrti svojho starého tela.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára