8. júl
Jedenásť damaských mučeníkov
Dnes si pripomíname slávnosť blahorečenia v Chráme svätého Petra v roku 1926. Vtedy bolo za blahoslavených vyhlásených jedenásť damaských mučeníkov. Boli nimi Emanuel Ruiz z Kastílie, Karmel Volta z Valencie, Engelbert Kolland z tyrolského Romsau, Nikanor Asakonio z Madridu, Peter Soler zo španielskej Lorky, Mikuláš Alberka z Cordóby, František Pinazzo z Valencie, Jakub Fernandez z Moire v Španielsku a ešte traja bratia František, Mooti a Rafael Massakbi. Bratia boli maroniti a v ich prípade urobila katolícka cirkev výnimku, keďže pripočítala k blahoslaveným aj predstaviteľov inej a to východnej cirkvi.
Všetci uvedení boli zabití v Damasku počas vraždenia kresťanov v Turecku, ktoré začalo 8. júla v roku 1860. Bolo odozvou na rozhodnutie tureckého sultána. Ten podpísal vyhlásenie rovnosti všetkých poddaných, čo sa týka národnosti a vierovyznania.
V Turecku sa tak zrovnoprávnili kresťania s väčšinovými mohamedánmi. Medzi nimi bolo množstvo takých, ktorí nedokázali vyrovnanie stráviť a tak začali násilím nútiť kresťanov na prestup na moslimskú vieru. Kto odmietol, bol surovo zavraždený. Jednej kresťanskej matke sťali deti na jej vlastných kolenách a ďalšie dieťa pred jej očami za živa ušliapali. Viery sa však nevzdala, tak jej odsekli hlavu.
V Damasku sa táto strašná tragédia v Turecku v roku 1860 skončila. Odvtedy tu žijú moslimovia a kresťania v mieri a priateľstve. Tento mier bol vykúpený krvou tisícok kresťanských mučeníkov. Aj za nich boli na slávu oltára povýšení spomínaní ôsmi františkáni a traja maroniti. Mooti Messakbi počas vraždenia 8. júla pripravoval deti vo farskej škole na mučenícku smrť týmito slovami:
"Mučeníctvo je zvláštna milosť, ktorú Pán nedáva každému človeku. O túto milosť ho treba prosiť. Teraz prišla hodina, keď o ňu treba prosiť úpenlivo. Hovorte so mnou: Pane, daj mi milosť umrieť za Teba! Spomeňte si na mnohých mučeníkov, o ktorých som vám rozprával, teraz sú v nebi. Nezabudnite, že útrapy mučeníctva trvajú iba chvíľku, ale radosť z neho je večná. Tam v nebi uvidíte a objímete svojich príbuzných. Tam sa uvidíte so svojimi otcami, matkami, bratmi, sestrami. Buďte statočné, nebojte sa mohamedánov, ale odpovedzte im statočné nie a zasa nie. Povedzte, že chcete umrieť za Krista. Vytrvajte všetci, synáčkovia moji, pevne vo viere. Ja i vy budeme v nebi. Zbohom život!"
Mootiho sťali spolu s bratom Rafaelom. Stalo sa tak potom, ako Turci najprv zavraždili Františka Massakbiho. Všetci traja Maroniti boli zavraždení v kláštore katolíckych Františkánov. Tu sa spoločne modlili, keď do kláštora v Damasku vtrhli Turci. Ich vodca kričal, kde je František Massakbi?
Ten pred neho predstúpil so slovami, že veliteľ mohamedánov Abdallah už nemusí maronitskému kňazovi vrátiť peniaze, ktoré mu bol dlžný. František Massakbi to povedal takto:
"Ak si chce Abdallah nechať moje peniaze, nech si ich nechá, ale dušu nedám nikomu. Nebojím sa tých, čo zabíjajú telo, ale tých, ktorí zabíjajú dušu."
Potom, ako boli zavraždení traja bratia Massakbi, zavraždili aj spomínaných osem františkánskych mníchov. František Massakbi mal viac synov. S tými sa v deň smrti rozlúčil slovami:
"Odporúčal som vás do rúk Pána Ježiša, Panny Márie a svätého Jozefa."
On s bratom Mootom a Rafaelom ostal vo františkánskom kláštore čakajúc s mníchmi pri modlitbe na mučenícku smrť. V Damasku sa viac žiadne takéto mučeníctvo neudialo. Vraždenie zastavil alžírsky emir. Odvtedy mohamedáni a kresťania žijú v Turecku opäť v mieri a priateľstve.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára