10. máj
Anton
Keď človek niečo veľmi chce, dokáže splniť aj na prvý pohľad nemožné úlohy. Dnešný svätý Anton, ktorého si pripomíname, keď mal pätnásť rokov, chcel vstúpiť do kláštora k Dominikánom. Provinicál uvažoval, ako sa zbaviť slabého a malého chlapca, ktorý nevyzeral zdravý, nuž mu vymyslel skúšku. Spýtal sa ho, čo práve študuje. Antoninus ako ho volali pre malú postavu, teda Antonko, odpovedal pravdivo: "Študujem cirkevné právo."
Každý aj nie právnik vie, že cirkevné právo je veľmi zložitá veda. A takou bola už vtedy, keď sa Anton v roku 1389 narodil vo Florencii. Na to mu proviniciál kláštora povedal: "Nauč sa ho naspamäť a tak podrobne, aby si z neho vždy mohol dobre citovať. Ak ho budeš do roka vedieť, prijímem ťa do rádu."
Lenže Anton sa celé cirkevné právo naučil naspamäť už za desať mesiacov. Provinciál musel sľub splniť. Za kňaza ho vysvätili v roku 1413, keď mal dvadsaťštyri rokov. Za krátku dobu sa stal vďaka horlivosti priorom kláštora. Napriek tomu bol celý život absolútne skromný. Spával len na holých doskách a podporoval chudobu. Preto ho poverili reformou dominikánskych kláštorov, v ktorých bola uvoľnená disciplína. Vtedy zomrel vo Florencii arcibiskup a Svätý otec z vnuknutia dostal nápad na tento stolec vymenovať kňaza Antona, ktorého všetci veriaci milovali. Keď sa to Anton dozvedel, veľmi sa zľakol a napísal pápežovi list, v ktorom ho prosil, že je veľmi malý a slabý. Určite by takú ťarchu úradu neuniesol. Pápež ho vysvätil vo veku päťdesiatsedem rokov za arcibiskupa vo Florencii.
Anton po príchode do paláca urobil šokujúci krok. Prepustil všetkých sluhov, predal celý majetok a peniaze dával na podporu tých chudobných, ktorí sa hanbili sami za seba žobrať. Podporoval okolo šesťsto rodín, ale vedel, že nemôžu byť závislí len od života jedného človeka. Preto založil pre chudobných ústav svätého Martina. K Otcovi arcibiskupovi Antonovi mal kedykoľvek prístup ktokoľvek z veriacich. Naďalej žil bez nádhery ako v oblečení, tak aj vo svojom okolí. Keď Florenciu postihlo obrovské zemetrasenie, arcibiskup Anton ukázal mestskej rade kľúče od kláštornej izby, ktoré mal pri sebe a povedal im: "Tam vždy nájdem pre seba miesto!"
Anton sa totiž rozhodoval, že sa vzdá funkcie arcibiskupa. Veľmoži, mešťania a ostatní boháči mali totiž zatvrdnuté srdcia a odmietali pomáhať chudobným tak, ako si to situácia vyžadovala. Nakoniec pod hrozbou, že Anton naozaj odíde z úradu, sa členovia mestskej rady umúdrili a dali pre chudobných požadované peniaze.
Anton si mohol dovoliť sa takto správať. Jemu na majetkoch nezáležalo. Predal dokonca aj mulicu, na ktorej sa vozil za veriacimi. Jeho arcibiskupské heslo znelo: "Nástupca apoštolov nesmie mať iné bohatstvo, okrem čností." Pre jeho svätý život, sa ho pápež rozhodol povolať do Ríma, ale skôr, ako tam šiel, Anton v máji v roku 1459 náhle zomrel. Preto musel Svätý otec prísť do Florencie za ním, ale už len na pohreb.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára