11. máj
Ignác z Láconi
Volali ho veľký divotvorca v dejinách cirkvi. Takým bol svätý Ignác z Láconi. Kto by tomu dnes uveril, že sa v detstve nenaučil čítať a písať?
Narodil sa na začiatku 18. storočia v roku 1701 v horskej dedinke na ostrove Sardínia. Neboli tu však v tom čase školy, preto zostal negramotný. Pochádzal z veľmi chudobnej rodiny, ktorá však bola bohatá na deti. Bol druhým dieťaťom v rodine s deviatimi potomkami. Ako rástol, poznal len dve cesty - do kostola a domov do roboty. Hocikedy ho našli ráno kľačať pred kostolom, kým ho otvoria.
Ako to už býva aj pri dnešnej mládeži, v časoch dospievania zrazu na kostol začal zabúdať. Už nebol preňho magnetom, ktorý by ho priťahoval. Boh sa mu pripomenul sám. Trápením. V osemnástich rokoch totiž Ignác ťažko ochorel. Vtedy si spomenul na vieru, ktorú zanedbal a urobil sľub Panne Márii, že ak vyzdravie, pôjde do kláštora Kapucínov a požiada ich o prijatie. Stalo sa, jeho modlitba bola vyslyšaná, ale Ignác na svoj sľub zabudol.
O dva roky na to sa jeho kôň splašil. Ignác na ňom šiel na pole do práce. Splašený kôň letel s ním cez lesy popri strmých skalných zrázoch a málo stačilo, aby sa do nich nezrútili. Vtedy si Ignác spomenul na sľub a hneď šiel do hlavného mesta Cagliari so žiadosťou o prijatie do kláštora Kapucínov. Odmietli ho. Keďže Ignác raz zabudol na sľub, skúšal to aj na druhýkrát a vtedy ho už prijali do kláštora s tým, že sa ukáže v noviciáte, či môže byť rehoľníkom. Skúšky zložil len veľmi tesne, vďaka jedinému hlasu, inak by musel kláštor opustiť.
Dali mu úrad kveštára, čo bol zbierač almužny v horách. Tu žili len veľmi chudobní ľudia, ktorí sami nemali dosť jedla pre seba. Desať rokov chodil po horách od usadlosti k usadlosti a žobral chlieb, či syr pre bratov v kláštore. Videl veľmi veľa ľudskej, ale aj duchovnej biedy. Preto začal ohlasovať Božie slovo po rodinách, z ktorých bolo do kostola na bohoslužby ďaleko a kňaz k nim nikdy nezavítal.
Potom Ignáca preložili zbierať almužny do Cagliari. Mal už vyše štyridsať rokov. Boh jeho pokoru odmenil schopnosťami vykonávať zázraky. Ďalších štyridsať rokov sa túlal ulicami hlavného mesta Cagliari v ošúchanej sutane s ružencom v rukách. Vždy mal sklopené oči k zemi a počúval prosby ľudí, ktorí za ním chodili. Potom sa do noci modlil pred oltárom a ráno už bol znova na ulici. Z jeho zjavu vyžarovala anjelská láska k ľuďom. Pius XII. pri jeho svätorečení v roku 1951 povedal: "Brat Ignác pozdvihol svoj nenápadný úrad na skutočný apoštolát a tento štyridsaťročný apoštolát priniesol plody, ktoré by mu mohli závidieť chýrni kazatelia."
Dva roky pred smrťou Ignác oslepol a až vtedy ho ako sedemdesiatdeväťročného oslobodili od každodenného žobrania na uliciach mesta Cagliari, kde zomrel 11. mája v roku 1781. Ľudia Sardínie smútili, lebo zomrel ich "svätý otec", takto volali už počas života Ignáca z Láconi.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára