10. august
Vavrinec
V eucharistickej - omšovej modlitbe nájdeme meno dnešného svätého. Vavrinec zomrel 10. augusta v roku 258 v Ríme ako mučeník. Jeho smrť aj dnes udivuje preto, akú mal obrovskú odvahu aj silnú vieru. Svätý Vavrinec bol diakonom pápeža. Neskoršími nástupníkmi diakonov v službe sa stali rímski kardináli.
Vavrinec bol umučený za vlády cisára Valeriána, keď boli kresťania kruto prenasledovaní. O Vavrincovej smrti vieme podrobne vďaka svedectvu svätého Ambróza. Preto môžeme spätne presne zdokumentovať, čo sa stalo. Cisár sa rozhodol vyvraždiť všetkých predstaviteľov cirkvi, aby zlikvidoval vieru u kresťanov. Ako prvého dal zavraždiť pápeža Sixta II. Keď ho odsúdili na smrť sťatím, Vavrinec prišiel k pápežovi a vyčítal mu:
"Kam ideš, otče, bez syna? Kam ideš, kňaz, bez svojho diakona? Čím som si zaslúžil tvoju nespokojnosť? Či som azda nehodný svojej hodnosti? Vyskúšaj schopnosti služobníka, ktorého si vyvolil a zveril si mu rozdávať Pánovu krv, ale dnes mi odopieraš česť, aby som mohol vyliať svoju krv s tvojou."
Pápež diakonovi Vavrincovi predpovedal jeho krutý osud:
"Neopúšťam ťa, syn môj. Teba očakáva ťažší boj. Mňa šetria, lebo som slabý starec, ale teba čaká slávnejšie víťazstvo. O tri dni ma budeš nasledovať. Zober poklady cirkvi a rozdaj ich chudobným."
Prefekt, ktorý osúdil na smrť pápeža, dal Vavrincovi tri dni na to, aby mu doniesol všetky cirkevné poklady. Očakával zlato a drahé monštrancie, ale o tri dni predstúpil Vavrinec pred prefekta s tisíckami chudobných a chorých z celého Ríma, o ktorých sa cirkev starala. Prekvapenému prefektovi povedal:
"Títo sú poklady cirkvi. Zlato, po ktorom túžiš, je mŕtvy kov, prameň mnohých zločinov. Skutočné zlato je nebeské svetlo, ktoré majú títo biedni. V chudobných má cirkev veľké bohatstvá a poklady. Oni sú zasvätení Bohu a cirkev sa cez nich stáva predmetom lásky pravého Boha. Prijmi tieto poklady a staraj sa o ne otcovsky. Tým upevníš šťastie Ríma a pomôžeš k trvalému blahu svojho cisára."
Prefekt pochopil slová Vavrinca ako výsmech. Preto mu povedal:
"Viem o tvojej bláznivej túžbe zomrieť ako mučeník. Zomrieš, ale pomalou a bolestnou smrťou za to, že si sa mi posmieval."
Na Tiburskej ceste na viminálskom vŕšku najprv svätého Vavrinca zbičovali špeciálnymi bičmi, ktoré mali na konci upevnené železné guľky. Potom prefekt opäť žiadal Vavrinca, aby mu vydal cirkevné poklady. Svätec mu odpovedal:
"Dôverujem nebeským pokladom, ktorými sú Božia dobrota a milosrdenstvo. Tie oslobodia moju dušu, keď moje telo podrobíš mučeniu."
Potom Vavrinca opäť bičovali a naťahovali na škripec. On sa neustále modlil. Podľa svedectiev až stošesťdesiatpäť pohanov, ktorí videli Vavrincove mučeníctvo, prestúpili na mieste verejne na vieru v Ježiša Krista. Boli to prefektovi vojaci. Medzi nimi aj dôstojníci Roman, Krescencius a Klaudius Severus, ktorých dal prefekt na to okamžite na mieste sťať. Prefekt od zúrivosti na Vavrinca kričal:
"Ty nazývaš božským ten zákon, ktorý ťa naučil posmievať sa rímskym bohom a opovrhovať mučením?"
Vavrinec mu povedal:
"Vďaka Božiemu milosrdenstvu neuznávam modly a nijakého trápenia sa nebojím."
Prefekt na to pripravil Vavrincovi pekelné muky. Opekal ho pomaly zaživa na rozpálenom rošte tak, aby vydržal čo najdlhšie na žive. Pritom do Vavrincovho opečeného, ale ešte živého tela pichali vojaci vidlami. Svätec ich upozornil:
"Táto polovica tela je už upečená, musíte ma otočiť a upiecť aj druhú časť."
Prefekt nadával a zúril. Vavrinec však neplakal, len sa modlil. Ako ho otočili a upiekli aj z druhej strany, zomrel. Nad jeho hrobom prvý kresťanský cisár Konštantín Veľký dal postaviť baziliku zasvätenú pamiatke odvážneho svätého Vavrinca.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára