9. august
Alojz Mária Chmeľ
Každý národ túži, aby boli oslávení jeho svätci. Nie všetci Slováci však vedia, že v hlavnom meste Talianska opatrujú s úctou ostatky nášho rodáka. Alojz Mária Chmeľ sa narodil v roku 1913 v Spišskej Starej Vsi, ale zomrel a je pochovaný vo večnom meste. V kostole Gesu e Maria, čiže Ježiša a Márie na ulici Via del Corso v Ríme mu vzdávajú úctu aj veriaci z iných národov. Zaslúžil si to pre vzorný, hoci krátky len dvadsaťšesť ročný život.
Alojz bol piatym z ôsmich detí. Keď mal desať rokov, zomrel mu otec. V detstve sa hrával inak ako jeho rovesníci. Postavil si oltárik, pri ktorom slúžil omše. Zvláštnu úctu preukazoval Panne Márii. Na gymnáziu v poľskom Nowom Targu sa naučil ovládať emócie. Mal z dreva vyrezanú lebku, ktorá mu pripomínala pominuteľnosť všetkých ľudských statkov. Po maturite, hoci mal výborné známky, nesmel ako občan cudzieho štátu pokračovať v štúdiách v Poľsku, hoci ho to ťahalo do hlavného mesta svetového milosrdenstva - do Krakowa. Vrátil sa k mame na Slovensko, kde o ňom miestny pán farár povedal:
"Všetko, čo o ňom viem, je pekné a sväté."
Alojz Mária Chmeľ sa chcel vrátiť do Poľska a podal si žiadosť o vstup k Jezuitom, ale zamietli ju, lebo nebol poľským občanom. Nakoniec ho prijali do rehole bosých Augustiniánov, ktorí vyznávajú učenia svätého Augustína. Okrem troch základných sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti, prijímajú aj štvrtý sľub pokory. Augustiniáni boli na Slovensku neznámy. Alojz Mária Chmeľ vstúpil do tohto rádu v južných Čechách do kláštora v Lnářoch pri Blatnej. Aj tam zažiarila jeho svätosť, veď krátko po vstupe sa mu dostalo tej cti, že sprevádzal generálneho priora rádu pri návšteve Slovenska a Čiech. Dokonca spolu prišli aj do Spišskej Starej Vsi, ale Alojz sa doma zdržal iba krátko, lebo ako hovoril, "domovom rehoľníka je kláštor".
Hneď na to padlo ďalšie dôležité rozhodnutie v Alojzovom živote. Noviciát u Augustiniánov si mal vykonať priamo v Ríme. Tu ho čakalo prekvapenie. Generálny predstavený rádu mu skrátil predpísaný čas čakania a hneď ho zaradil medzi novicov. Stalo sa tak na Vianoce v tom istom roku, kedy zatúžil vstúpiť k Augustinánom, teda v roku 1935, keď prijal rehoľné meno Alojz od Nepoškvrnenej. Novicmajster na Alojza spomínal takto:
"Často túžil po svätosti a keď o tom hovoril, bolo vidieť, že ju chce dosiahnuť čo najrýchlejšie, akoby sa obával, že to nestihne."
Alojz sa cvičil v askéze. Raz pri upratovaní kaplnky sa spolubratia rozprávali, čo mu nebolo príjemné. Myslel si, že všetci šli do rehole s tým istým cieľom ako on - aby sa stali svätí. Preto sa ich Alojz spýtal:
"Ako sa môžete rozprávať v kaplnke?"
Často kľačal pred Božím telom a ostatným dohováral so slovami:
"Rehoľníci opustili svet a nemajú sa k nemu vracať ani v myšlienkach."
Alojz Mária bez váhania tvrdil, že je pripravený kedykoľvek zomrieť. Rehoľné sľuby zložil do roka na Vianoce v roku 1936 so slovami:
"Dal som tak Božskému Dieťaťku všetko, čo som mal."
Alojzovým krédom bolo:
"Skrze Máriu, s Máriou a v Márii k Ježišovi."
Preto zmenil svoje rehoľné meno na Alojz Mária od Ukrižovaného Ježiša. To sa už začal koniec jeho života. Zistili mu rakovinu štítnej žľazy s metastázami. Podľa tvrdenia onkológov, znášal nepredstaviteľné bolesti s úsmevom a bez jedinej ponosy. Opakoval iba vetu:
"Pre teba, Ježišu!"
Bolesť obetoval Bohu. Tým si získal úctu lekárov, aj spolupacientov. Roky nedokázali na Alojza zabudnúť. Zomrel v auguste v roku 1939. Chmeľove ostatky vyzdvihli z hrobu a umiestnili ich v kostole Ježiša a Márie, aby si ich veriaci mohli viac uctievať. Už jeho pohreb pripomínal skôr blahorečenie ako pochovávanie. A úcta k pamiatke na Chmeľa sa z Talianska doniesla aj späť do jeho rodiska - na Slovensko.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára