7. júl
Kajetán
Z dejín je známe, že Španieli v stredoveku často miešali politiku do náboženstva. Tak vznikali nezmyselné inkvizičné súdy. Takýto inkvizičný súd sa rozhodol vicekrál Toleda zriadiť v roku 1543 aj v Neapole. Toto talianske mesto bolo v španielskej moci. Zabrániť tomu prišiel predstavený rádu Teatínov.
Svätý Kajetán sa snažil priviesť nielen Španielov, ale aj Neapolčanov k rozumu. Tí sa rozhodli pre krvavú vzburu proti inkvizícii, čím by vznikla občianska vojna. Nezmyselné boje náhle v Neapole ako zázrakom zastavila smrť. Svätý Kajetán totiž 7. augusta v roku 1547 zomrel ležiac na dlážke posypanej popolom. Odmietol zomrieť na posteli. Mal šesťdesiatsedem rokov. Nedokázal zabrániť krviprelievaniu.
Kajetán dostal ťažkú horúčku. On, čo celý život zriaďoval nemocnice pre nevyliečiteľne chorých v celom Taliansku, obetavo ošetroval chorých na mor a zaviedol v talianskej šľachte módu ošetrovať chorých ako najvyššiu šľachtickú cnosť, nedokázal zabrániť vraždeniu kresťanov v Neapole. Tak tu zomrel. A táto jeho smrť náhle prerušila všetky nepokoje. Doterajší nepriatelia prišli spolu do kostola svätého Pavla. Pri mŕtvom tele svätca Kajetána vznikol mier. Pred smrťou Kajetán povedal:
"Niet inej cesty vedúcej do neba, ako je cesta nevinnosti a cesta pokánia. Kto sa odchýli od nevinnosti, tomu neostáva iné, ako nastúpiť pokánie, inak je stratený."
Kajetán bol už od detstva prezývaný malým svätým. Jeho matka to pripisovala tomu, že po narodení ho síce dali pokrstiť ako Kajetána, ale druhé meno mu zvolila Mária. Pri narodení zasvätila druhorodeného syna Panne Márii. Kajetán sa doma hrával na omše a celé dni prekľačal pred oltárom s Pannou Máriou. Otec mu zomrel, keď mal dva roky. Jeho priam vášňou bolo rozdávanie almužien.
Kajetán sa neskôr, keď už bol kňazom a pochoval aj matku, stal zakladateľom zvláštneho rádu Teatínov. Tí hlásali absolútnu chudobu. V nej videli mravnú obrodu kňazstva, proti ktorému vystúpil v Nemecku Martin Luther a došlo k rozkolu v cirkvi. Teatíni šli v chudobe tak ďaleko, že zároveň hlásali odmietanie žobrania almužien. Žili len z toho, čo im priniesol niekto sám od seba.
Teatínov založili štyria muži. Bonifác Colli, Pavol Consiglieri, Kajetán a Ján Peter Carafa, ktorý bol biskupom v Chieti. Po latinsky sa Chieti volalo Theate a z toho vzniklo pomenovanie rádu teatínov. Ján Peter Carafa sa neskôr stal pápežom Pavlom IV. Teatínov schválil už pápež Klement VII. a to v roku 1524. Teda sedem rokov potom, ako v Nemecku vystúpil kňaz Luther v roku 1517.
Teatíni patrili k najčistejším ochráncom katolíckej viery. V čase, keď bourbonovci Španieli a Nemci dobyli Rím, Kajetána spolu s ďalšími dvanástimi Teatínmi ukrutne mučili. Potom ich zavreli do vatikánskej veže. Teatíni hlásali myšlienky Krista z evanjelia, že vždy vo všetkom treba hľadať najprv Božie kráľovstvo. Žiť ako Teatín sa stalo príslovím, lebo sa spoliehali len na toho, ktorý živí nebeské vtáctvo a oblieka poľné kvety. Tak aj teraz sa po ukrutných mučeniach nahlas modlili vo veži. Počul ich jeden španielsky dôstojník a otvoril im dvere väzenia.
Ďalší neznámy muž im ponúkol na rieke Tiber svoju loď. Navyše jeden rímsky dôstojník ich zaopatril, aby šťastne prežili cestu do Benátskej republiky. Tu sa vo Vicenze kedysi Kajetán narodil. Nečudo, že v Benátkach rímskych mučeníkov prijali s nadšením.
V benátskom kláštore Kajetána poznal aj svätý Hieronym Emiliani, či svätý Ignác z Loyoly, ktorý tu bol tesne pred založením Spoločnosti Ježišovej. Svätý Kajetán, ak už nemohol inak, priniesol ako poslednú obetu, vlastnou smrťou do Neapola mier. Rozdal už v začiatkoch svojej cesty celý zdedený majetok a hlásal chudobu ako najvyššiu cnosť, keď napriek nevôli rodiny vstúpil ako grófsky syn do spolku k robotníkom. Preto ho všetci milovali, napokon aj jeho nepriatelia.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára