20. august
Bernard
Doctor melifluus - tak volali svätého Bernarda za jeho života v 12. storočí. Znamená to doktor medových rečí a volá sa tak spis, ktorý o ňom vydal pápež 800 rokov od Bernardovej smrti v roku 1953. To už bol Bernard vyhlásený za učiteľa cirkvi. Takú veľkú moc malo a má dielo tohto svätca z 12. storočia dodnes na cirkevné záležitosti.
Bernard sa narodil v šľachtickej rodine na zámku neďaleko Dijonu v roku 1090. Mal všetky predpoklady byť bohatým a úspešným. Vybral si službu iným ako chudobný Cistercita. Triumfálne vstúpil do kláštora. Triumfálne preto, lebo nahovoril na tento čin aj piatich bratov. Spoločne sa šli rozlúčiť s posledným najmladším bratom, ktorému Bernard povedal:
"Braček, pozri sa, tento zámok a všetky majetky budú tvojím dedičstvom."
Ale najmladší brat mu odvetil:
"Vy si teda beriete nebo a mne necháte zem? To nie je spravodlivé delenie!"
Tak sa aj on pridal k Bernardovi na veľký smútok ich otca. Mali ešte sestru. Tá raz prišla za Bernardom do kláštora so služobníctvom. Bernard jej povedal:
"Sestra, čo znamená tvoj prepych? Nie je to na zakrytie špiny?"
Jeho sestra Humbelína mu povedala:
"Ak nenávidíš moje telo, maj aspoň zľutovanie nad mojou dušou."
A tiež vstúpila do kláštora, kde zomrela ako svätá Humbelína, ktorej sviatok sa slávi zajtra. Taký vplyv mal Bernard aj na blízkych. Do kláštora šiel triumfálne v sedemnástich rokoch potom, ako mu zomrela mama. Vstúpil doň spolu s ďalšími tridsiatimi šľachticmi, ktorí uverili jeho medovým rečiam. Presvedčil ich, že chudoba je bohatšia ako šľachtické majetky.
Bernard obrátil aj slávneho vojvodu, z ktorého sa neskôr stal významný svätý Viliam Akvitánsky. Presvedčil ho o uznávaní pravého pápeža. Za protipápeža sa voči Inocentovi II. postavil istý Anaklét, ktorého pomýlený vojvoda Viliam Akvitánsky uznával. Vtedy Bernard slávil omšu za vojvodove obrátenie a vyšiel za ním pred kostol s hostiou v ruke so slovami:
"Hľa, váš sudca!"
Bernard na adresu hostie v rukách dodal:
"Aj ním budete opovrhovať?"
Na to sa Viliam obrátil.
Aj Bernard zažil sklamanie. Vtedy, keď na pápežovu prosbu osobne chodil presviedčať panovníkov po Európe, aby súhlasili s druhou križiackou výpravou. Bernard mal dar presviedčania a vykresľoval utrpenie kresťanov pod mohamedánskou krutovládou tak farbisto, ale presne, až s tým všetci súhlasili. Druhá križiacka výprava do Svätej zeme skončila katastrofou. Bernardovi sa vysmievali, čo strpel bez reptania. Inak mal v Európe duchovnú moc takmer ako pápež. Každý Svätý otec sa s ním radil a Bernard radil mnohým panovníkom. Tento dar získal za zbožnosť a čistotu v chudobe, akú žil. Založil kláštor v Clairvaux, teda po slovensky v Jasnej doline. Jedol len raz denne, aj to len taký čierny chlieb, že si ho raz od neho vzal mních na poučenie pre iných, aby videli, v akej chudobe žije veľký Bernard, ktorý si jedlo pripravoval aj z dubového lístia, než by mal mať viac ako iní. Mnohí mu vyčítali prísnosť života v ním vedenom kláštore, nuž sa rozhodol prísne pristupovať len sám k sebe. Napísal viacero spisov, ktoré sa stali doslova kresťanskými bestselermi. A to ako Rozprava o láske k Bohu, tak aj O milosti a slobodnej vôli, či Mariánske chvály.
Bernard o Panne Márii použil obľúbené podobenstvo, že je to "vodovod, ktorým všetky vody neba prichádzajú k nám."
Pannu Máriu predstavil veriacim ako "prostredníčku, ktorej sa nemusia báť ani tí, ktorí sa trasú pred Ježišovou velebnosťou".
Zaviedol v cirkvi používanú modlitbu: Rozpamätaj sa, ó, najláskavejšia Panna Mária a do liturgie vložil slová prednášané dodnes:
"Ó, milostivá, ó, dobrotivá, ó, presladká Panna Mária!"
Zomrel 20. augusta v roku 1153 so slovami, že "vo všetkom treba hľadať Boha."
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára